Všeobecné smernice o Liturgii hodín

<< Pavol VI., Pieseň chvály
Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári >>
^ Dokumenty o Liturgii hodín

PRVÁ KAPITOLA

DÔLEŽITOSŤ LITURGIE HODÍN
ČIŽE POSVÄTNÉHO OFÍCIA V ŽIVOTE CIRKVI

1.    Verejná a spoločná modlitba Božieho ľudu právom patrí medzi prvotné povinnosti Cirkvi. Preto od začiatku tí, čo boli pokrstení, „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Skutky apoštolov na viacerých miestach dosvedčujú, že sa kresťanské spoločenstvo jednomyseľne modlilo.1
       Doklady z prvotnej Cirkvi dosvedčujú, že sa aj jednotliví veriaci venovali v určitých hodinách modlitbe. Čoskoro potom v rozličných krajinách prevládol zvyk stanoviť čas pre spoločnú modlitbu v určitý čas, napríklad na sklonku dňa, keď sa zvečerieva a zažíha sa svetlo, alebo na začiatku dňa, keď sa na úsvite končí noc.
       Postupom času sa spoločnou modlitbou posväcovali aj ostatné hodiny, ako to cirkevní Otcovia videli naznačené v Skutkoch apoštolov. Tam sa totiž uvádza, že učeníci boli zhromaždení o deviatej hodine.2 Knieža apoštolov „vyšiel okolo poludnia na strechu modliť sa“ (10, 9); „Peter a Ján vystupovali o tretej hodine do chrámu na popoludňajšiu modlitbu“ (3, 1). „O polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spievali Bohu chválospevy“ (16, 25).
2.    Takto spoločne konané modlitby postupne vytvorili určitý cyklus hodín. Táto liturgia hodín čiže posvätné ofícium, obohatené aj čítaniami, je predovšetkým modlitbou chvály a prosby, a to modlitbou Cirkvi s Kristom a ku Kristovi.

I. Kristova modlitba

Kristus sa prihovára u Otca

3.    Keď prišlo Slovo, ktoré vychádza od Otca ako žiara jeho slávy, udeliť ľuďom Boží život, „Ježiš Kristus, Najvyšší Kňaz novej a večnej zmluvy, vzal na seba ľudskú prirodzenosť a priniesol do tohto pozemského vyhnanstva pieseň chvály, ktorá sa v nebi spieva cez celú večnosť“.3 Od tej chvíle v Kristovom srdci zaznieva Božia chvála ľudskými slovami ako poklona, zmierenie a orodovanie. Hlava nového ľudstva a Prostredník medzi Bohom a ľuďmi to všetko predkladá Otcovi v mene všetkých a pre dobro všetkých.
4.    On, Boží Syn, „ktorý je so svojím Otcom jedno“ (porov. Jn 10, 30), povedal pri vstupe na svet: „Hľa, prichádzam, Bože, plniť tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9; porov. Jn 6, 38), a aj sám poskytol svedectvo o svojej modlitbe. Evanjeliá totiž veľmi často hovoria, že sa Kristus modlil: keď Otec zjavuje jeho poslanie,4 prv, než povoláva apoštolov,5 keď dobrorečí Bohu pri rozmnožení chleba,6 pri svojom premenení na vrchu,7 keď uzdravuje hluchonemého,8 keď kriesi mŕtveho Lazára,9 prv, než od Petra žiada vyznanie,10 keď učí svojich učeníkov modliť sa,11 keď sa učeníci vracajú z miest, kam ich poslal,12 keď požehnáva deti13 a keď prosí za Petra.14
       Jeho každodenná činnosť bola úzko spätá s modlitbou; ba dokonca z nej akosi vyvierala, keď sám odchádzal na púšť alebo na vrch modliť sa,15 keď vstával, aby sa modlil včasráno,16 alebo keď sa modlil od večera až do štvrtej nočnej stráže,17 alebo keď strávil celú noc v modlitbách k Bohu.18
       Zúčastňoval sa aj, ako sa právom myslí, na verejných modlitbách v synagógach, do ktorých „podľa svojho zvyku“19 vstupoval v sobotu, alebo v chráme, ktorý nazýval domom modlitby,20 a konal aj tie modlitby, ktoré sa nábožní Izraeliti podľa zvyku denne modlili súkromne. Odriekal aj tradičné modlitby dobrorečenia Bohu pri jedle, ako sa o tom výslovne hovorí pri rozmnožení chleba,21 pri Poslednej večeri,22 pri večeri v Emauzoch;23 podobne spieval s učeníkmi chválospev.24 Do poslednej chvíle svojho života, keď sa už blížilo umučenie,25 pri Poslednej večeri,26 v smrteľnom zápase27 i na kríži28 božský Učiteľ ukazoval, že práve modlitba je dušou jeho mesiášskeho poslania a jeho veľkonočného prechodu. On sám totiž „v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby k tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“ (Hebr 5, 7) a dokonalou obetou na oltári kríža „navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“ (Hebr 10, 14); a napokon, vzkriesený z mŕtvych, stále žije a prosí za nás.29

II. Modlitba cirkvi

Príkaz modliť sa

5.     Ježiš prikázal aj nám, aby sme robili to, čo robil on. Veď často hovoril: „Modlite sa, proste, žiadajte“30 „v mojom mene“;31 v modlitbe, ktorá sa volá modlitba Pána, ukázal nám aj spôsob, ako sa modliť,32 a pripomínal, že modlitba je potrebná,33 a to modlitba pokorná,34 bdelá,35 vytrvalá a dôverujúca v Otcovu dobrotu,36 čistá úmyslom a primeraná Božej dôstojnosti.37 Aj apoštoli, ktorí nám na rozličných miestach vo svojich listoch zanechávajú modlitby, najmä modlitby chvály a vďaky, nás vyzývajú, aby sme sa modlili v Duchu Svätom,38 aby sme modlitbu skrze Krista39 obetovali Bohu,40 aby sme sa modlili naliehavo a vytrvalo,41 a uisťujú nás o účinnej moci modlitby na naše posvätenie,42 aby sme v modlitbe Boha chválili,43 vzdávali mu vďaky,44 prosili45 a prihovárali sa za všetkých.46

Cirkev pokračuje v Kristovej modlitbe

6.     Pretože celý človek pochádza od Boha, musí poznať a uznať zvrchovanú vládu svojho Stvoriteľa nad sebou; a to naozaj robili nábožní ľudia všetkých čias tým, že sa modlili.
        Modlitba smerujúca k Bohu sa musí konať v spojení s Kristom, Pánom všetkých ľudí, jediným Prostredníkom,47 lebo len skrze neho máme prístup k Bohu.48 On totiž tak spája so sebou celé ľudské spoločenstvo,49 že jestvuje hlboký vnútorný súvis medzi Kristovou modlitbou a modlitbou celého ľudského pokolenia. Veď v Kristovi a jedine v ňom dosahuje ľudská religiozita spásonosnú hodnotu a svoj cieľ.
7.     Zvláštny a veľmi úzky vzťah je medzi Kristom a tými ľuďmi, ktorých sviatosťou znovuzrodenia prijíma ako údy svojho tela, to jest Cirkvi. Tak sa totiž od hlavy rozlieva do celého tela všetko bohatstvo, ktoré náleží Synovi: spoločenstvo s Duchom, pravda, život a účasť na jeho Božom synovstve, čo sa všetko prejavovalo v celej jeho modlitbe, keď žil medzi nami.
        Celé telo Cirkvi má podiel aj na Kristovom kňazstve, takže tí, čo boli pokrstení skrze znovuzrodenie a pomazanie Duchom Svätým, sú posvätení ako duchovný dom a sväté kňazstvo50 a stávajú sa schopnými pre bohoslužbu Nového zákona, ktorá nevychádza z našich síl, ale z Kristových zásluh a z jeho daru.
        „Boh nemohol dať ľuďom nijaký väčší dar ako ten, že svoje Slovo, skrze ktoré stvoril všetko, urobil ich hlavou a spojil ich s ním ako údy, aby tak bolo Synom Boha i Synom človeka, pravý Boh, ako je Otec, a pravý človek, ako sú ľudia, aby sme sa, keď sa modlíme k Bohu, neoddeľovali od Syna, a zasa keď sa modlí Synovo Telo, aby sa neoddeľovalo od svojej Hlavy, a aby jediným Spasiteľom svojho Tela bol sám náš Pán Ježiš Kristus, Boží Syn, aby sa on modlil za nás a v nás a aby sme sa my modlili k nemu. On sa za nás modlí ako náš kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás.“51
        Vznešenosť kresťanskej modlitby teda tkvie v tom, že má účasť na oddanosti Jednorodeného voči Otcovi a na modlitbe, ktorú Syn vyjadril počas svojho pozemského života slovami a ktorá teraz aj v mene a na spásu celého ľudského pokolenia neprestajne trvá v celej Cirkvi a vo všetkých jej údoch.

Činnosť Ducha Svätého

8.     Jednotu Cirkvi, ktorá sa modlí, utvára Duch Svätý; on je ten istý v Kristovi,52 v celej Cirkvi aj v jednotlivých pokrstených. Sám „Duch prichádza na pomoc našej slabosti“ a „prihovára sa za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26); on, ako Duch Syna, nám vlieva „Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme; ‚Abba, Otče‘“. (Rim 8, 15; porov. Gal 4, 6; 1 Kor 12, 3; Ef 5, 18; Júd 20). Nijaká kresťanská modlitba nemôže byť teda bez činnosti Ducha Svätého, ktorý celú Cirkev zjednocuje a vedie skrze Syna k Otcovi.

Spoločenská povaha modlitby

9.     Preto príklad a príkaz Pána i apoštolov modliť sa stále a vytrvalo treba chápať nie ako čisto zákonnú normu, ale ako vnútornú podstatu samej Cirkvi, ktorá je spoločenstvom a ktorá je povinná svoj spoločenský ráz prejaviť aj modlitbou. Preto keď sa v Skutkoch apoštolov hovorí prvý raz o spoločenstve veriacich, javí sa ako zhromaždené na modlitbu „spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1, 14). „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32) a ich jednomyseľnosť sa zakladala na Božom slove, bratskom spoločenstve, modlitbe a Eucharistii.53
        Hoci modlitba, ktorá sa koná v komôrke za zatvorenými dverami,54 je vždy potrebná a hodna odporúčania55 a údy Cirkvi ju vykonávajú skrze Krista v Duchu Svätom, predsa osobitná dôstojnosť náleží spoločnej modlitbe, pretože sám Kristus povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

III. Liturgia hodín

Posvätenie času

10.    Kristus prikázal: „Treba sa stále modliť a neochabovať“ (Lk 18, 1). Preto Cirkev, ktorá verne počúva túto výzvu, nikdy v modlitbe neustáva a aj nás povzbudzuje týmito slovami: „Skrze neho (Ježiša) ustavične prinášajme Bohu obetu chvály“ (Hebr 13, 15). Tento príkaz Cirkev plní nielen slávením Eucharistie, ale aj inak, najmä liturgiou hodín, ktorej najvlastnejšou úlohou medzi ostatnými liturgickými úkonmi je podľa pradávnej kresťanskej tradície posväcovať celý priebeh dňa i noci. 
11.    Pretože cieľom liturgie hodín je posväcovať deň i celú ľudskú činnosť, jej usporiadanie sa upravilo tak, aby jej jednotlivé časti podľa možnosti zodpovedali príslušnej časti dňa a zároveň aby sa brali do úvahy aj okolnosti súčasného života. 
Preto teda, „ak sa má deň naozaj posvätiť a ak sa jednotlivé hodiny posvätného ofícia majú konať s ozajstným duchovným úžitkom, bude lepšie, ak sa jednotlivé posvätné hodiny budú konať v tom čase, ktorý sa čo najviac približuje skutočnému času, zodpovedajúcemu tej–ktorej kanonickej hodine“.

Vzťah medzi liturgiou hodín a Eucharistiou

12.    Liturgia hodín predlžuje59 na rozličné hodiny dňa chválu a vzdávanie vďaky, ako aj pamiatku tajomstiev spásy, prosby i predbežné okúsenie nebeskej slávy, čo všetko je obsiahnuté v eucharistickom tajomstve, ktoré je „ohniskom a vyvrcholením celého života kresťanského spoločenstva“.60
        Liturgia hodín je teda aj výbornou prípravou na samo slávenie Eucharistie, pretože vzbudzuje a živí vieru, nádej, lásku, nábožnosť a ducha zriekania sa, a to všetko sú nevyhnutné predpoklady na osožné slávenie Eucharistie.

Vykonávanie Kristovho kňazského úradu v liturgii hodín

13.    „Dielo ľudského vykúpenia a dokonalej oslavy Boha“61 vykonáva Kristus v Duchu Svätom skrze svoju Cirkev nielen vtedy, keď sa slávi Eucharistia a udeľujú sviatosti, ale aj, a to predovšetkým, vtedy, keď sa slávi liturgia hodín.62 V nej je on sám prítomný, keď sa zíde zhromaždenie, keď sa hlása Božie slovo, „keď sa Cirkev modlí a spieva“.63

Posvätenie človeka

14.    V liturgii hodín sa uskutočňuje posvätenie človeka64 a vzdáva úcta Bohu tak, že sa v nej uskutočňuje akoby výmena alebo skôr dialóg medzi Bohom a ľuďmi, v ktorom „Boh hovorí svojmu ľudu... a ľud odpovedá Bohu spevom a modlitbou“.65
        Tí, čo sa zúčastňujú na liturgii hodín, môžu získať naozaj hojné posvätenie prostredníctvom spasiteľného Božieho slova, ktoré má v nej dôležité miesto. Čítania sa totiž vyberajú zo Svätého písma, pred Božou tvárou sa spievajú žalmy obsahujúce Božie slovo; Sväté písmo dalo inšpiráciu a podnet aj k iným prosbám, modlitbám a piesňam.66
        Nielen vtedy, keď sa číta to, čo „bolo napísané nám na poučenie“ (Rim 15, 4), ale aj vtedy, keď sa Cirkev modlí alebo spieva, oživuje sa viera prítomných a ich srdce sa pozdvihuje k Bohu, aby mu prejavili duchovnú bohoslužbu a v hojnejšej miere prijali jeho milosť.

Chvála vzdávaná Bohu v jednote s nebeskou Cirkvou

15.    Tým, že Cirkev v liturgii hodín vykonáva kňazský úrad svojej Hlavy, prináša „bez prestania“68 Bohu obetu chvály, to jest ovocie perí tých, čo vyznávajú jeho meno.69 Táto modlitba je „hlas jeho Nevesty, ktorá sa prihovára Ženíchovi, ba priam modlitba Krista spolu s jeho Telom k Otcovi“.70 „Preto všetci, čo toto plnia, vykonávajú povinnosť náležiacu Cirkvi a zároveň majú účasť na najväčšom vyznačení Kristovej Nevesty, veď keď vzdávajú chválu Bohu, stoja pred Božím trónom v mene Matky Cirkvi.“71
16.    Keď Cirkev v posvätných hodinách vzdáva Bohu chválu, svojím spevom sa pridružuje k tomu chválospevu, ktorý sa v nebi spieva cez celú večnosť,72 a zároveň vopred okusuje tú nebeskú chválu, ktorá ustavične zaznieva pred trónom Božím a Baránkovým, ako o tom píše Ján v Apokalypse. Naše tesné spojenie s nebeskou Cirkvou sa totiž uskutočňuje práve vtedy, keď „spoločným plesaním oslavujeme Božiu velebnosť a všetci vykúpení Kristovou krvou z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa (porov. Zjv 5, 9), zhromaždení do jednej Cirkvi, jediným chválospevom velebíme trojjediného Boha“.73
        Túto nebeskú liturgiu akoby predvídali proroci, keď hovorili o víťazstve dňa bez noci a svetla bez temnôt: „Už nebudeš potrebovať svetlo slnka vo dne, jas mesiaca ti svietiť nebude. Pán bude tvojím večným svetlom“ (Iz 60, 19; porov. Zjv 21, 23. 25). „Bude to jeden dlhý deň, o ktorom vie Pán, nebude už ani deň ani noc a večer bude svetlo“ (Zach 14, 7). Už „nás zastihli posledné časy (porov. 1 Kor 10, 11), obnova sveta je neodvolateľné stanovená a určitým spôsobom sa skutočne anticipuje na tomto svete“.74 Tak sa vierou poúčame aj o zmysle nášho pozemského života, aby sme so všetkým tvorstvom očakávali zjavenie Božích synov.75 V liturgii hodín túto vieru slávnostne vyznávame, túto nádej vyjadrujeme a živíme a určitým spôsobom máme účasť na radosti z ustavičnej chvály a z dňa bez konca.

Prosba a orodovanie

17.    Okrem oslavy Boha svätá Cirkev v liturgii prednáša prosby a žiadosti všetkých verných kresťanov, ba vrúcne prosí Krista a skrze neho aj Otca za spásu celého sveta.76 A tento hlas nie je len hlasom Cirkvi, ale aj Krista, pretože prosby sa prednášajú v mene Krista, čiže „skrze nášho Pána Ježiša Krista“, a tak Cirkev pokračuje v modlitbách a prosbách, ktoré predniesol Kristus za svojho pozemského života77 a ktoré preto majú zvláštnu účinnosť. Preto cirkevné spoločenstvo prejavuje svoju materskú starostlivosť o duše, ktoré treba priviesť ku Kristovi, nielen láskou, príkladom a kajúcimi skutkami, ale aj modlitbou.78
        To sa týka najmä všetkých tých, čo sú osobitným nariadením povolaní sláviť liturgiu hodín, čiže biskupov a kňazov, ktorí sa povinne modlia za svoj ľud a za celú Božiu Cirkev,79 ako aj diakonov a rehoľníkov.80

Vrchol a zdroj pastoračnej činnosti

18.    Tí, čo sa zúčastňujú na liturgii hodín, napomáhajú tajomnou apoštolskou plodnosťou vzrast celého Božieho ľudu;81 apoštolské práce sú totiž zamerané na to, „aby sa všetci, čo sa vierou a krstom stali Božími deťmi, spoločne schádzali, v Cirkvi chválili Boha, zúčastňovali sa na obete a požívali Pánovu večeru“.82
        Veriaci tak svojím životom vyjadrujú a ostatným ľuďom odhaľujú „tajomstvo Krista a skutočnú povahu pravej Cirkvi, ktorá sa vyznačuje tým, že je ... viditeľná a pritom oplývajúca neviditeľnými skutočnosťami, je horlivá v činnosti a oddáva sa kontemplácii, je prítomná vo svete, a predsa je v ňom pútnickou“.83
        Čítania a prosby liturgie hodín sú zasa prameňom kresťanského života. Tento život sa totiž živí zo stola Svätého písma a slovami svätých a upevňuje sa prosbami. Lebo sám Pán, bez ktorého nič nemôžeme urobiť,84 môže na naše prosby dať našim skutkom účinnosť a vzrast,85 takže každodenne rastieme v Duchu ako Boží chrám,86 až kým nedospejeme k miere plného Kristovho veku,87 a zároveň čerpáme silu, aby sme mohli hlásať Krista tým, čo sú mimo Cirkvi.88

Myseľ má byť v súlade s hlasom

19.    Aby však táto modlitba bola ozajstnou modlitbou každého z tých, čo sa ju modlia, a aby bola prameňom nábožnosti a hojnej Božej milosti i živnou pôdou pre osobnú modlitbu a pre apoštolskú činnosť, treba ju konať dôstojne, pozorne a nábožne, aby tak myseľ bola v súlade s hlasom.89 Nech všetci horlivo spolupracujú s nebeskou milosťou, aby ju neprijímali nadarmo. Nech hľadajú Krista a nech modlitbou stále hlbšie vnikajú do jeho tajomstva.90 Nech chvália Boha a nech sa modlia v tom istom duchu, v akom sa modlil božský Vykupiteľ.

IV. Kto slávi Liturgiu hodín

a) Spoločné slávenie liturgie hodín

20.    Liturgia hodín — podobne ako iné liturgické úkony — nie je súkromnou činnosťou, ale týka sa celého tela Cirkvi, robí ho zjavným a naň vplýva.91 Celocirkevný rozmer slávenia liturgie hodín je zjavný najmä vtedy, keď sa modlí partikulárna cirkev so svojím biskupom, ktorý je obklopený kňazstvom a prisluhujúcimi,92 lebo „v nej je skutočne prítomná a činná jedna, svätá, všeobecná a apoštolská Cirkev Kristova“.93 Preto sa takéto spoločné slávenie vrelo odporúča. Aj keď ho v neprítomnosti biskupa koná kapitula kanonikov alebo iní kňazi, má sa preň vždy vyhradiť ten čas, na ktorý je tá-ktorá posvätná hodina určená, a — ak je to možné — má sa konať za účasti ľudu. To isté platí aj o kolegiátnych kapitulách.
21.    Nech slávia hlavné časti liturgie hodín — ak je to možné — spoločne a v kostole aj iné skupiny veriacich, medzi nimi najmä farnosti ako základné bunky diecézy, zriadené na jednotlivých miestach pod vedením duchovných pastierov — zástupcov biskupa. Tieto skupiny „svojím spôsobom predstavujú celú viditeľnú Cirkev, rozloženú po celom svete“.94
22.    Ak sa teda veriaci zvolávajú a schádzajú na liturgiu hodín, zjednocujú svoje srdcia i slová, a tak zjavujú Cirkev sláviacu Kristovo tajomstvo.95
23.    Povinnosťou tých, čo prijali sviatostnú vysviacku alebo dostali osobitné cirkevné poverenie,96 je určiť a riadiť modlitbu spoločenstva: „Nech sa usilujú o to, aby všetci, čo sú zverení ich starostlivosti, boli v modlitbe jednomyseľní.“97 Nech teda dbajú na to, aby veriaci boli pozvaní na spoločné slávenie hlavných častí liturgie hodín najmä v nedele a sviatky a aby boli o nej riadne poučení katechézou.98 Nech ich poučia, ako sa účasť na liturgii hodín môže stať prameňom úprimnej modlitby,99 a preto nech ich vhodnou výchovou vedú k chápaniu žalmov v kresťanskom zmysle, aby si tak postupne čoraz väčšmi obľúbili a stále viac sa modlili modlitbu Cirkvi.100
24.    Modliacu sa Cirkev osobitne reprezentujú komunity kanonikov, mníchov, mníšok a iných rehoľníkov, ktorí podľa regule alebo konštitúcií slávia liturgiu hodín celú alebo sčasti podľa spoločného alebo osobitného obradu. Tieto komunity totiž plnšie vyjadrujú obraz Cirkvi, ktorá neprestajne a jedným hlasom chváli Pána, a plnia úlohu „pracovať“, najmä modlitbou, „na budovaní a rozvoji celého tajomného Kristovho Tela a v prospech partikulárnych cirkví“.101 To platí najmä o tých, čo žijú kontemplatívnym životom.
25.    Všetci kňazi a diakoni, ktorí žijú spoločne alebo sa schádzajú do komunity, aj keď nie sú viazaní povinnosťou spoločne sa modliť, nech sa usilujú aspoň niektorú časť liturgie hodín sláviť spoločne, najmä ráno ranné chvály a večer vešpery.102
26.    Aj rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorých neviaže povinnosť spoločného slávenia, ako aj členom ktoréhokoľvek inštitútu dokonalosti sa veľmi odporúča, aby sa zhromažďovali buď sami, alebo spolu s veriacimi na slávenie liturgie hodín alebo aspoň niektorej jej časti.
27.    Aj laikov, kdekoľvek sú pospolu, treba pozvať, aby plnili poslanie Cirkvi103 slávením časti liturgie hodín, kedykoľvek sa zhromaždia na modlitbu, apoštolskú prácu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu. Mali by sa naučiť predovšetkým slávením liturgie uctievať Boha Otca v duchu a pravde104 a pamätať, že verejnou bohoslužbou a modlitbou vplývajú na všetkých ľudí a že v nemalej miere môžu prispieť k spáse celého sveta.105
        Odporúča sa, aby sa aj rodina, ktorá je akoby domácou svätyňou Cirkvi, nielen modlila spoločne, ale aby sa modlila, pokiaľ je to vhodné, aj niektoré časti liturgie hodín, a tak sa čo najtesnejšie spojila s Cirkvou.106

b) Povinnosť sláviť liturgiu hodín

28.    Liturgia hodín je takým osobitným spôsobom zverená vysväteným služobníkom Cirkvi, že ich viaže povinnosť konať túto modlitbu ako jednotlivcov, aj keď nie je prítomný ľud, pravda, príslušne upravenú. Cirkev ich poveruje sláviť liturgiu hodín preto, aby isto a stále aspoň oni plnili povinnosť celého spoločenstva a aby Kristova modlitba trvala v Cirkvi neprestajne.107
        Biskup zastupuje osobu Krista vynikajúcim a viditeľným spôsobom. Je veľkňazom svojho stáda, od neho sa určitým spôsobom odvodzuje a od neho závisí život jeho veriacich v Krista.108 Preto biskup musí byť v modlitbe prvý medzi údmi svojej cirkvi. Keď recituje liturgiu hodín, jeho modlitba sa koná vždy v mene Cirkvi a za cirkev jemu zverenú.109
        Aj kňazi spojení s biskupom a s celým presbytériom zastupujú osobitným spôsobom osobu Krista Kňaza110 no a majú účasť na tej istej úlohe, keď sa modlia k Bohu za sebe zverený ľud, ba za celý svet.111
        Oni všetci plnia službu dobrého Pastiera, ktorý prosí za svojich, aby mali život, a tak boli v dokonalej jednote.112 Nech v liturgii hodín, ktorú im Cirkev uložila, nenájdu len prameň nábožnosti a pokrm pre svoju osobnú modlitbu,113 ale bohatstvom čerpaným z rozjímania nech oživujú a zveľaďujú aj svoju pastoračnú a misijnú činnosť na radosť celej Božej Cirkvi.114
29.    Biskupi, kňazi a diakoni ašpirujúci na kňazstvo, ktorým Cirkev zverila úlohu (porov. č. 17) sláviť liturgiu hodín, sú povinní konať ju denne v celom rozsahu114a a, pokiaľ je to možné, v tom čase, v ktorom sa má príslušná posvätná hodina vykonať.
        Nech venujú náležitú pozornosť predovšetkým tým posvätným hodinám, ktoré sú akoby základom liturgie hodín – ranným chválam a vešperám; nech nikdy nevynechajú tieto časti, iba ak z vážnej príčiny.
        Nech konajú svedomité aj posvätné čítanie, pretože ono je osobitne liturgickým slávením Božieho slova; takto denne plnia osobitne im zverenú úlohu: prijímať Božie slovo, aby sa tak stali dokonalejšími Pánovými učeníkmi a hlbšie chápali Kristovo nevyspytateľné bohatstvo.115
        A aby posvätili celý deň ešte lepšie, nech im leží na srdci aj modlitba cez deň (Hora média) a kompletórium, ktorým pred spánkom zavŕšia celé „Božie dielo“ a seba odporúčajú Bohu.
30.    Stáli diakoni, na ktorých sa tiež vzťahuje príkaz Cirkvi, nech denne recitujú časť liturgie hodín, ktorú určí biskupská konferencia.116
31.    a) Katedrálne a kolegiátne kapituly majú povinnosť konať v chóre tie posvätné hodiny, ktoré im ukladá všeobecné alebo partikulárne právo.
Jednotliví členovia týchto kapitúl majú povinnosť okrem tých posvätných hodín, ktoré sa musia modliť ako ostatní kňazi, sami recitovať tie hodiny, ktoré sa recitujú v ich kapitule.117
        b) Rehoľné komunity, ktoré majú povinnosť konať liturgiu hodín, a ich jednotliví členovia majú sláviť posvätné hodiny podľa svojho partikulárneho práva; pravda, tí, čo prijali svätenie, musia zachovať predpis č. 29.
        Komunity, ktoré majú povinnosť chórovej modlitby, nech sa denne modlia všetky posvätné hodiny v chóre.118 Mimo chóru sa ich členovia modlia podľa predpisu svojho partikulárneho práva, pravda, treba zachovať ustanovenie č. 29.
32.    Ostatným rehoľným spoločenstvám a ich jednotlivým členom sa veľmi odporúča, aby podľa okolností, v ktorých žijú, slávili niektoré časti liturgie hodín, pretože je to modlitba Cirkvi a pôsobí, že všetci, kdekoľvek sú rozptýlení, majú jedno srdce a jednu dušu.119
        Toto povzbudenie sa týka aj laikov.120

c) Štruktúra liturgie hodín

33.    Liturgia hodín má svoje pravidlá: zvláštnym spôsobom zahŕňa v sebe tie prvky, ktoré sú aj v ostatných liturgických sláveniach. Upravená je tak, že na začiatku je hymnus, nasleduje spev žalmov, potom dlhšie alebo kratšie čítanie zo Svätého písma a napokon prosby.
        Podstatnou štruktúrou tejto liturgie – či už pri spoločnom slávení, alebo pri súkromnom recitovaní – je vždy rozhovor medzi Bohom a človekom. Spoločné slávenie však lepšie vyjadruje ekleziologický ráz liturgie hodín, podporuje aktívnu účasť všetkých podľa hodnosti v duchovnej službe aklamáciami, dialógom, striedavým spevom žalmov a inými prvkami tohto druhu, takže sa pri nej veľmi výrazne uplatňujú rozličné formy prejavov.121 Preto vždy, keď sa liturgia hodín môže sláviť spoločne za prítomnosti a s činnou účasťou veriacich, treba dať spoločnému sláveniu prednosť pred modlitbou jednotlivca a pred modlitbou akoby súkromnou.122 Okrem toho sa odporúča – ak je to vhodné – aby sa ofícium v chóre alebo pri spoločnom slávení spievalo, a to v súlade s povahou a úlohou jednotlivých častí.
        Tak sa napokon uskutoční povzbudenie apoštola: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne“ (Kol 3, 16; porov. Ef 5, 19-20).

DRUHÁ KAPITOLA

POSVÄTENIE DŇA
ČIŽE ROZLIČNÉ HODINY POSVÄTNÉHO OFÍCIA

I. Úvod k celému ofíciu

34.    Celé ofícium sa zvyčajne začína invitatóriom (úvodnou modlitbou). Skladá sa z verša Pane, otvor moje pery. A moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu a žalmu 95, ktorým sa veriaci denne pozývajú spievať na chválu Boha a počúvať jeho hlas a napokon sa vyzývajú, aby očakávali „Pánov pokoj“.123
        Ak je to vhodné, namiesto žalmu 95 sa môžu brať žalmy 100, 67 alebo 24.
        Je vhodné predniesť žalm responzóriovým spôsobom, ako sa to uvádza na príslušnom mieste, teda s antifónou, ktorá sa opakuje hneď po jej uvedení a potom po každej strofe.
35.    Invitatórium má svoje miesto na začiatku celej dennej modlitby. Kladie sa teda pred ranné chvály alebo pred posvätné čítanie, podľa toho, ktorou z týchto liturgických slávení sa začína deň. Ak sa však tento žalm má zaradiť pred ranné chvály, môže sa — ak je to vhodné — aj vynechať spolu s antifónou.
36.    Antifóny na invitatórium sa menia podľa charakteru liturgických dní, čo je vyznačené na príslušnom mieste.

II. Ranné chvály a vešpery

37.    „Ranné chvály ako ranná modlitba a vešpery ako večerná modlitba sú podľa ctihodnej tradície celej Cirkvi dvoma základnými zložkami každodenného ofícia, a preto ich treba pokladať za hlavné časti denného ofícia a ako také ich aj sláviť.“124
38.    Ranné chvály, ako to vidno z mnohých ich prvkov, sú určené a usporiadané na posvätenie rána. Tento ranný charakter najlepšie vystihuje svätý Bazil Veľký slovami: „Ranná modlitba je na to, aby boli prvé hnutia nášho ducha a našej mysle zasvätené Bohu; a nezačínajme nič iné prv, než by sme sa nenaplnili radosťou z rozjímania o Bohu, ako je napísané: ‚Na Boha myslím a radujem sa‘ (Z 77, 4). Ani sa nedávajme do práce skôr, ako vykonáme to, čo sa hovorí v žalme: ‚K tebe, Pane, sa modlím, za rána počúvaš môj hlas, za rána prichádzam k tebe a čakám‘ (Ž 5, 4-5)“125
        Okrem toho táto posvätná hodina, ktorá sa koná na úsvite dňa, vyvoláva spomienku na zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ktorý je pravým svetlom, čo osvecuje všetkých ľudí (porov. Jn 1, 9), a „slnkom spravodlivosti“ (Mal 4, 2), „vychádzajúcim z výsosti“ (Lk 1, 78). Tak porozumieme dobre napomenutie svätého Cypriána: „Ráno sa treba modliť preto, aby sme modlitbou oslávili Pánovo zmŕtvychvstanie.“126
39.    Vešpery sa slávia, keď sa zvečerieva a deň sa schyľuje, aby sme „vzdávali vďaky za všetko, čo sme cez deň dostali alebo dobre urobili“.127 Aj vykúpenie si pripomíname touto modlitbou, ktorú vysielame „pred Pánovu tvár ako kadidlo“ a v ktorej sa „naše pozdvihnuté ruky“ stávajú „večernou obetou“.128 To „možno rozumieť v duchovnom zmysle jednak o tej pravej večernej obete, ktorú Pán a Spasiteľ zveril apoštolom pri večeri, keď ustanovoval sväté tajomstvá Cirkvi, a jednak o tej obete, ktorú sám na druhý deň zdvihnutím svojich rúk na kríži priniesol svojmu Otcovi za spásu celého sveta ako večernú obetu, totiž ako obetu na konci vekov“.129 A aby sme napokon obrátili svoju nádej k svetlu, ktoré nikdy nezapadá, „modlíme sa a prosíme, aby na nás znova prišlo svetlo, prosíme o Kristov príchod, ktorý nám poskytne milosť večného svetla“.130 A v tejto hodine zároveň vzývame spoločne s Východnými cirkvami „blaženého Ježiša Krista, jasné svetlo svätej slávy večného nebeského Otca; privedení k západu slnka vidíme večerné svetlo a piesňou oslavujeme Boha Otca i Syna i Svätého Ducha...“
40.    Za najhlavnejšie modlitby teda treba pokladať ranné chvály a vešpery ako modlitby celého kresťanského spoločenstva; a preto najmä tí, čo žijú spoločne, nech sa ich radi modlia verejne a spoločne. Ba ich recitovanie nech sa odporúča aj jednotlivým veriacim, ktorí sa nemôžu zúčastniť na ich spoločnom slávení.
41.    Ranné chvály a vešpery sa začínajú úvodným veršom Bože, príď mi na pomoc, Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať. Po ňom nasleduje Sláva Otcu, Ako bolo a Aleluja (Aleluja sa v Pôstnom období vynecháva). Toto všetko však pri ranných chválach odpadá, ak ich bezprostredne predchádza invitatórium.
42.    Potom ihneď nasleduje primeraný hymnus. Je zostavený tak, že dáva modlitbe alebo sviatku vlastné zafarbenie a — najmä pri modlitbe s ľudom — robí úvod k modlitbe ľahším a radostnejším.
43.    Po hymne nasleduje psalmódia, a to podľa smerníc č. 121-125. Psalmódia ranných chvál sa podľa tradície Cirkvi skladá z jedného „ranného“ žalmu, ďalej z kantika zo Starého zákona a z druhého, oslavného žalmu.
    Vo vešperách sa psalmódia skladá z dvoch žalmov alebo z dvoch častí dlhšieho žalmu, vhodných na túto hodinu a na slávenie s ľudom, a z jedného kantika vzatého z listov apoštolov alebo zo Zjavenia svätého Jána.
44.    Po skončení psalmódie sa číta krátke alebo dlhšie čítanie.
45.    Krátke čítanie sa berie podľa toho, o aký deň, obdobie alebo sviatok ide; má sa čítať a počúvať ako skutočné hlásanie Božieho slova, ktoré výrazne predkladá nejakú posvätnú myšlienku alebo pomáha osvetliť niektoré kratšie výpovede, ktorým sa pri súvislom čítaní Svätého písma venuje azda menšia pozornosť.
        Krátke čítania sa v jednotlivých dňoch štvortýždňového žalmového cyklu menia.
46.    Možno však, najmä pri modlitbe za účasti ľudu, vybrať dlhšie čítanie, a to buď z posvätného čítania, alebo z omšových čítaní (lekcií), predovšetkým texty, ktoré sa z rozličných príčin nemohli vziať. Nič však neprekáža tomu, aby sa niekedy nevybralo aj iné vhodnejšie čítanie podľa smerníc v č. 248-249, 251.
47.    Pri slávení ranných chvál alebo vešpier za účasti ľudu možno — ak je to vhodné — pripojiť krátku homíliu, ktorá by vysvetlila čítanie.
48.    Po čítaní alebo po homílii možno zachovať nejaký čas posvätné ticho.
49.    Na Božie slovo sa odpovedá responzóriovým spevom čiže krátkym responzóriom, ktoré podľa okolností možno vynechať.
        Namiesto krátkeho responzória možno použiť iné spevy podobného zamerania a druhu; pravda, musia byť schválené biskupskou konferenciou.
50.    Potom sa slávnostne prednesie evanjeliový chválospev s antifónou; na ranné chvály sa berie Zachariášov chválospev Benediktus a na vešpery chválospev Panny Márie Magnifikat. Tieto chválospevy, ktoré sa už oddávna a s obľubou používajú v Rímskej cirkvi, vyjadrujú chválu a vzdávanie vďaky za vykúpenie. Antifóna na Benediktus a Magnifikat sa mení podľa dňa, obdobia alebo sviatku.
51.    Po chválospeve sú v ranných chválach prosby na zasvätenie dňa a práce Pánovi, vo vešperách zasa príhovorné prosby (porov. č. 179-193).
52.    Po spomenutých prosbách a modlitbách všetci sa modlia Otče náš.
53.    Po modlitbe Otče náš bezprostredne nasleduje záverečná modlitba, ktorá je na obyčajné férie v žaltári a na iné dni vo vlastných častiach (v propriu).
54.    Napokon, ak modlitbu vedie kňaz alebo diakon, sám prepustí ľud pozdravom Pán s vami a požehnaním ako v omši; potom nasleduje výzva: Iďte v pokoji, R: Bohu vďaka. Ináč sa ranné chvály a vešpery zakončujú slovami: Nech nás žehná Pán atď.

III. Posvätné čítanie

55.    Cieľom posvätného čítania je predložiť Božiemu ľudu, najmä však tým, čo sa osobitne zasvätili Pánovi, v hojnejšej miere na rozjímanie Sväté písmo a najlepšie pasáže z duchovných spisovateľov. Hoci sa každý deň pri omši Sväté písmo číta v bohatšom výbere, predsa onen poklad zjavenia a tradície, ktorý obsahuje posvätné čítanie, veľmi napomôže duchovný pokrok. Toto bohatstvo predovšetkým nech vyhľadávajú kňazi, aby mohli všetkým rozdávať to Božie slovo, ktoré sami prijali, a z náuky, ktorú podávajú, urobiť „pokrm pre Boží ľud“.131
56.    Modlitba musí sprevádzať „čítanie Svätého písma, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom, lebo ‚s Bohom hovoríme, keď sa modlíme, a jeho počúvame, keď čítame Božie slová‘“.132 Preto v posvätnom čítaní sú aj žalmy, hymnus, modlitba a iné formuly, takže má ráz pravej modlitby.
57.    „Hoci si“ posvätné čítanie — podľa konštitúcie Sacrosanctum Concilium — „v chóre zachováva povahu nočných chvál, nech sa upraví tak, aby sa dalo recitovať v ktorúkoľvek hodinu dňa a nech sa skladá z menšieho počtu žalmov a dlhších čítaní.“133
58.    A tak tí, čo to podľa zvláštneho práva majú ako povinnosť, aj tí, čo chcú — a to je chvályhodné — zachovať tomuto ofíciu charakter nočných chvál, nech si — bez ohľadu na to, či ho konajú v noci, alebo zavčas ráno pred rannými chválami — v období cez rok vyberú hymnus zo série určenej na tento čas. Okrem toho si v nedele, slávnosti a niektoré sviatky treba všimnúť, čo sa hovorí v č. 70-73 o vigíliách.
59.    Okrem usporiadania, o ktorom bola práve reč, môže sa posvätné čítanie konať v ktorúkoľvek dennú hodinu, ba aj v nočných hodinách predchádzajúceho dňa po skončení vešpier.
60.    Ak sa posvätné čítanie koná pred rannými chválami, pred ním sa povie invitatórium, ako sa to už uviedlo (č. 34-36). Inak sa začína veršom Bože, príď mi na pomoc so Sláva Otcu, Ako bolo a — mimo Pôstneho obdobia — Aleluja.
61.    Potom sa prednesie hymnus, ktorý sa v období cez rok vyberie zo série nočných hymnov, ako je v č. 58, alebo zo série denných hymnov, podľa toho, ako si to vyžaduje skutočný čas.
62.    Nasleduje psalmódia skladajúca sa z troch žalmov (alebo z ich častí, ak príslušné žalmy sú dlhšie). Vo Veľkonočnom trojdní, v dňoch Veľkonočnej oktávy a vo Vianočnej oktáve, ako aj na slávnosti a sviatky sú žalmy vlastné s vlastnými antifónami.
        V nedele a vo všedné dni (férie) sa berú žalmy s antifónami z príslušného dňa v žaltári. Odtiaľ sa berú žalmy s antifónami aj na spomienky svätých, ak nie sú žalmy alebo antifóny vlastné (porov. č. 218 n.).
63.    Medzi psalmódiu a čítania sa spravidla vkladá verš, ktorým modlitba prechádza zo psalmódie na počúvanie čítaní.
64.    Berú sa dve čítania: prvé je biblické, druhé zo spisov Otcov alebo cirkevných spisovateľov, alebo hagiografické (zo života svätých).
65.    Po každom čítaní je responzórium (porov. č. 169-172).
66.    Spravidla treba čítať biblické čítanie, ktoré je z vlastnej časti liturgického obdobia, a to podľa Smerníc č. 140-155. No na slávnosti a sviatky sa berie biblické čítanie z vlastnej časti alebo zo spoločnej časti.
67.    Druhé čítanie s responzóriom sa berie buď z knihy liturgie hodín, alebo z osobitného lekcionára, ktorý poskytuje väčší výber týchto čítaní (o ňom je reč v č. 161). Zvyčajne to býva čítanie, ktoré sa nachádza vo vlastnej časti liturgického obdobia.
        Na slávnosti a sviatky svätých sa berie vlastné hagiografické čítanie, ak také nie je, číta sa druhé čítanie z príslušnej spoločnej časti na sviatky svätých. Na spomienky svätých, keď ich sláveniu nič neprekáža, berie sa druhé čítanie hagiografické, a to namiesto druhého čítania, ktoré na ten deň pripadá (porov. č. 166, 235).
68.    V nedele mimo Pôstneho obdobia, v dňoch Veľkonočnej a Vianočnej oktávy, na slávnosti a sviatky po druhom čítaní a responzóriu nasleduje hymnus Te Deum laudamus Teba, Bože, chválime. Tento hymnus sa však vynecháva na spomienky svätých a vo fériách. Poslednú časť hymnu, t. j. od verša Zachráň, Pane, svoj ľud až do konca, možno vynechať.
69.    Posvätné čítanie sa spravidla zakončí vlastnou modlitbou dňa a — aspoň pri spoločnom recitovaní — aklamáciou Dobrorečme Pánovi, R: Bohu vďaka.

IV. Vigílie

70.    Veľkonočnú vigíliu Cirkev slávi tak, ako je to napísané v príslušných liturgických knihách. „Vigília tejto noci je taká veľká,“ hovorí svätý Augustín, „že si jediná privlastňuje meno spoločné aj ostatným vigíliám.“134 „Túto noc, v ktorej Pán vstal z mŕtvych a vo svojom tele začal pre nás onen život..., v ktorom niet smrti ani spánku..., prežívame v bdení; a preto ten, ktorému ako zmŕtvychvstalému spievame a pritom dlhšie bdieme, nám dá, aby sme s ním kraľovali a žili bez konca.“135
71.    V rozličných miestnych cirkvách sa stalo zvykom, podobne ako na Veľkonočnú vigíliu, začínať vigíliou aj iné slávnosti, najmä Narodenie Pána a Zoslanie Ducha Svätého. Tento zvyk treba zachovať a zveľaďovať podľa vlastných obyčajou tej-ktorej cirkvi. Ak by azda niekde bolo vhodné sláviť vigíliou aj iné slávnosti alebo púte, nech sa zachovajú všeobecné smernice o slávení liturgie slova.
72.    Otcovia a duchovní spisovatelia veľmi často povzbudzovali veriacich, najmä tých, ktorí sa venujú rozjímavému životu, do nočnej modlitby, lebo ňou sa vyjadruje a zdôrazňuje očakávanie Pána, ktorý sa vráti: „O polnoci sa strhol krik: ‚Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!‘“ (Mt 25, 6); „Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane“ (Mk 13, 35-36). Preto si zasluhujú chválu všetci, čo zachovávajú nočný ráz posvätného čítania.
73.    V rímskom obrade je najmä kvôli tým, čo sa venujú apoštolským prácam, posvätné čítanie pomerne krátke; no tí, čo by chceli v súlade s tradíciou predĺžiť slávenie nedeľnej vigílie, slávnosti a sviatku, nech postupujú takto:
        Najprv sa slávi posvätné čítanie vrátane lekcií tak, ako sa uvádza v knihe liturgie hodín. Po oboch čítaniach sa pred hymnom Teba, Bože, chválime pridajú kantiká vyhradené na tento cieľ v dodatku tej istej knihy; potom sa prečíta evanjelium, po ňom môže byť homília, nasleduje hymnus Teba, Bože, chválime a napokon modlitba.
        Evanjelium sa na slávnosti a sviatky berie z omšového lekcionára, v nedele zo série evanjelií o veľkonočnom tajomstve, ako sa uvádzajú v dodatku knihy liturgie hodín.

V. Modlitba predpoludním, napoludnie a popoludní (tercia, sexta, nóna), čiže modlitba cez deň

74.    Podľa starodávnej tradície sa kresťania z nábožnosti modlievali v určité hodiny dňa, a to aj uprostred práce, aby tak napodobňovali apoštolskú Cirkev. Táto tradícia sa utvárala rozličným spôsobom a postupom času nadobudla formu liturgického slávenia.
75.    Liturgická obyčaj Východu i Západu si zachovala terciu, sextu a nónu, a to najmä preto, že sa na tieto hodiny dňa viazala spomienka na určité udalosti z Pánovho umučenia a na počiatky šírenia evanjelia.
76.    Druhý vatikánsky koncil rozhodol, aby sa kratšie posvätné hodiny (tercia, sexta a nóna) v chóre zachovali.136
        Liturgický zvyk modliť sa tieto tri posvätné hodiny nech teda dodržia tí, čo sa venujú rozjímavému životu; týmto ustanovením však ostávajú nedotknuté ich osobitné právne predpisy. To isté sa odporúča aj všetkým ostatným, najmä ak sa zúčastňujú na exercíciách alebo pastoračných zhromaždeniach.
77.    Mimo chóru — ak sa to neprotiví osobitným právnym predpisom — možno si vybrať jednu z troch posvätných hodín, a to najbližšiu príslušnej časti dňa, aby sa tak zachovala tradícia modliť sa cez deň uprostred práce.
78.    Tercia, sexta a nóna sa teda upravujú tak, aby vyhovovali aj tým, čo sa modlia len jednu posvätnú hodinu, čiže modlitbu „cez deň“ (Hora media), aj tým, čo majú povinnosť alebo sami sa chcú modliť všetky tri posvätné hodiny.
79.    Modlitba predpoludním (tercia), napoludnie (sexta) a popoludní (nóna), čiže modlitby cez deň, sa začínajú úvodným veršom Bože, príď mi na pomoc so Sláva Otcu, Ako bolo a (mimo Pôstneho obdobia) Aleluja. Potom je hymnus vyhradený pre príslušnú posvätnú hodinu. Nasleduje psalmódia, krátke čítanie a po ňom verš. Posvätná hodina sa končí záverečnou modlitbou a — aspoň pri spoločnom recitovaní — aklamáciou Dobrorečme Pánovi. R: Bohu vďaka.
80.    Hymny a modlitby pre jednotlivé posvätné hodiny sú odlišné, aby sa podľa prijatej tradície zhodovali so skutočným časom a aby vhodnejšie slúžili na posvätenie hodín dňa; preto ten, kto sa modlí len jednu posvätnú hodinu, má si vybrať tie prvky, ktoré zodpovedajú tej hodine.
        Okrem toho sa krátke čítania a modlitby menia podľa charakteru dňa, obdobia alebo sviatku.
81.    Predkladá sa dvojaká psalmódia (cyklus žalmov): bežná a doplnková. Kto sa modlí len jednu posvätnú hodinu, použije bežnú psalmódiu. Kto recituje viac posvätných hodín, v jednej použije bežnú psalmódiu, v ostatných doplnkovú.
82.    Bežná psalmódia sa skladá z troch žalmov (alebo častí žalmov, ak sú žalmy dlhšie), ako sú v žaltári. Tieto žalmy sa berú — ak na príslušnom mieste nie je uvedené inak — so svojimi antifónami.
        Na slávnosti, vo Veľkonočnom trojdní a vo Veľkonočnej oktáve sa berú vlastné antifóny s troma žalmami, ktoré sa vyberú z doplnkovej psalmódie, ak sa nemajú brať žalmy osobitne určené, alebo ak slávnosť nepripadá na nedeľu, lebo vtedy sa berú nedeľné žalmy z prvého týždňa.
83.    Doplnková psalmódia sa skladá zo skupín troch žalmov, vybraných zvyčajne zo žalmov nazývaných „graduálnymi“.

VI. Kompletórium

84.    Kompletórium je posledná modlitba dňa, preto sa ju treba modliť pred nočným odpočinkom, hoci aj po polnoci.
85.    Kompletórium sa začína podobne ako iné časti dennej modlitby veršom Bože, príď mi na pomoc so Sláva Otcu, Ako bolo a (mimo Pôstneho obdobia) Aleluja.
86.    Potom sa odporúča vykonať si spytovanie svedomia. Pri spoločnom recitovaní sa môže konať potichu, alebo v rámci úkonu kajúcnosti podľa formúl Rímskeho misála.
87.    Nasleduje príslušný hymnus.
88.    Psalmódia v nedeľu po prvých vešperách sa skladá zo žalmov 4 a 134, po druhých vešperách zo žalmu 91.
        Na ostatné dni sú vybrané také žalmy, ktoré osobitným spôsobom vzbudzujú dôveru v Pána. Dovoľuje sa však namiesto týchto žalmov použiť žalmy z nedeľného kompletória, aby sa vyšlo v ústrety tým, čo by sa chceli modliť kompletórium spamäti.
89.    Po psalmódii je krátke čítanie, po ňom responzórium Do tvojich rúk, Pane, evanjeliové kantikum Teraz prepustíš, Pane so svojou antifónou, ktoré predstavuje akoby vyvrcholenie celého kompletória.
90.    Nasleduje záverečná modlitba, ako je v žaltári.
91.    Po záverečnej modlitbe — a to aj pri súkromnom recitovaní — nasleduje požehnanie Pokojnú noc.
92.    Napokon nasleduje jedna z antifón o Panne Márii. Vo Veľkonočnom období je to vždy antifóna Raduj sa, nebies Kráľovná. Okrem antifón uvedených v knihe liturgie hodín môžu biskupské konferencie schváliť aj iné.137

VII. Ako možno spojiť niektoré hodiny posvätného ofícia s omšou alebo medzi sebou, keď sa to pokladá za vhodné

93.    Ak to vyžadujú okolnosti, možno pri verejnom alebo spoločnom slávení niektorú časť ofícia užšie spojiť aj s omšou podľa nasledujúcich predpisov, pravdaže, ak aj omša aj príslušná posvätná hodina sú z toho istého liturgického slávenia. Treba však dbať na to, aby to nebolo, najmä v nedeľu, na ujmu pastoračnej činnosti.
94.    Ak sú ranné chvály, slávené v chóre alebo spoločne, bezprostredne pred omšou, môžu sa začať buď úvodným veršom a hymnom ranných chvál, najmä vo všedné dni, alebo omšovým úvodným spevom so vstupným sprievodom a pozdravom celebranta, najmä vo sviatočné dni. V obidvoch prípadoch sa vynechávajú úvodné obrady.
        Potom nasleduje psalmódia ranných chvál ako zvyčajne až po krátke čítanie exkluzíve. Po psalmódii — vynecháva sa úkon kajúcnosti a ak je to vhodné, aj Kyrie — nasleduje, podľa rubrík, Sláva Bohu na výsostiach a celebrant prednesie omšovú modlitbu dňa. Potom je bohoslužba slova ako zvyčajne.
        Všeobecná modlitba (modlitba veriacich) má miesto a formu, ako je to zvyčajné vo svätej omši. Vo všedné dni pri rannej omši sa však namiesto každodenného formulára modlitby veriacich môžu brať prosby z ranných chvál.
        Po svätom prijímaní a po speve na prijímanie sa spieva Benediktus s antifónou z ranných chvál. Po ňom je modlitba po prijímaní a ostatné ako zvyčajne.
95.    Ak sa bezprostredne pred omšou verejne slávi modlitba cez deň (čiže tercia, sexta alebo nóna, podľa toho, v ktorej časti dňa sa slávi), môže sa takisto začať buď úvodným veršom a hymnom z príslušnej posvätnej hodiny, najmä vo všedné dni, alebo omšovým úvodným spevom so vstupným sprievodom a pozdravom celebranta, najmä vo sviatočné dni. V týchto prípadoch sa vynechá jeden z dvoch úvodných obradov.
        Potom nasleduje psalmódia posvätnej hodiny ako zvyčajne až po krátke čítanie. Po psalmódii — vynechá sa úkon kajúcnosti a, ak je to vhodné, aj Kyrie — nasleduje, podľa rubrík, Sláva Bohu na výsostiach a celebrant prednesie omšovú modlitbu dňa.
96.    Ak sa pred Omšou slávia vešpery, spájajú sa so svätou omšou takisto ako ranné chvály. Prvé vešpery nedieľ, slávností alebo sviatkov pripadajúcich na nedeľu sa však môžu sláviť až po skončení omše predchádzajúceho dňa alebo soboty.
97.    Ak sa modlitba cez deň (tercia, sexta, nóna) alebo vešpery konajú po omši, omša sa slávi ako zvyčajne až po modlitbu po prijímaní vrátane.
        Po modlitbe po prijímaní sa hneď začne psalmódia príslušnej posvätnej hodiny. V modlitbe cez deň sa po skončení žalmov — krátke čítanie sa vynecháva — prednesie modlitba a nasleduje prepustenie zhromaždenia ako v omši. Vo vešperách sa hneď po skončení žalmov — krátke čítanie sa vynecháva — pridá kantikum Magnifikat s antifónou, vynechajú sa prosby i modlitba Pána, prednesie sa záverečná modlitba a požehná sa ľud.
98.    Okrem polnočnej omše na slávnosť Narodenia Pána sa zvyčajne vylučuje spojenie omše s posvätným čítaním, pretože omša má svoj cyklus čítaní, ktorý sa má od iného cyklu rozlíšiť. Ak by sa však také spojenie predsa len ukázalo ako nevyhnutné — má to byť skôr výnimka —, po druhom čítaní ofícia s príslušným responzóriom sa všetko ostatné vynechá a omša sa začne hymnom Sláva Bohu na výsostiach, ak to zodpovedá rubrikám, ináč modlitbou dňa.
99.    Ak sa posvätné čítanie koná bezprostredne pred inou časťou ofícia, môže sa na začiatku posvätného čítania dať prednosť hymnu zodpovedajúcemu tejto časti ofícia. Potom sa na konci posvätného čítania vynechá modlitba a záver a z nasledujúcej časti ofícia sa vynechá úvodný verš a Sláva Otcu.

TRETIA KAPITOLA

ROZLIČNÉ PRVKY LITURGIE HODÍN

I. Žalmy a ich úzka spojitosť s kresťanskou modlitbou

100.    V liturgii hodín Cirkev používa z veľkej časti skvelé básne, ktoré zložili z vnuknutia Božieho Ducha svätopisci v Starom zákone. Už pre svoj pôvod totiž účinne pozdvihujú ľudské srdcia k Bohu, vzbudzujú v ľuďoch nábožné a sväté city, obdivuhodne ich povzbudzujú, aby v šťastí vzdávali Bohu vďaky, a v nešťastí im zasa dodávajú útechu a duchovnú silu.
101.    Žalmy však predstavujú iba tieň tej plnosti čias, ktorá sa zjavila v Kristovi Pánovi a z ktorej modlitba Cirkvi čerpá svoju silu. No aj keď si všetci kresťania žalmy neobyčajne cenia, predsa len sa niekedy stretávajú s určitými ťažkosťami, keď sa usilujú v modlitbe stotožniť s týmito úctyhodnými básňami.
102.    Duch Svätý, z vnuknutia ktorého žalmisti spievali, však vždy pomáha svojou milosťou tým, ktorí sa s úprimnou vôľou a s vierou modlia a spievajú tieto básne. Musia si však podľa svojich schopností „nadobudnúť dôkladnejšie biblické vzdelanie, najmä pokiaľ ide o žalmy“,138 aby našli spôsob a metódu, ako sa ich lepšie modliť.
103.    Žalmy nie sú čítania ani prosby zložené v próze, ale oslavné básne. Ak sa aj niekedy mohli prednášať ako čítania, podlá svojho literárneho druhu sa v hebrejčine správne volajú „tehillim“, to jest „piesne chvály“, a po grécky „psalmoi“, to jest „piesne, ktoré sa majú prednášať so sprievodom strunového nástroja — psaltéria“. A naozaj, všetky žalmy majú v sebe čosi hudobné a z toho vyplýva aj spôsob, ako ich prednášať. Preto aj keď sa žalm nespieva, ale len recituje, ba aj keď sa ho modlí potichu iba jednotlivec, treba brať do úvahy jeho hudobný ráz: žalm síce našej mysli poskytuje text, no ešte viac pôsobí na srdce spievajúcich i počúvajúcich, ba aj na tých, čo hrajú „na psaltériu a citare“.
104.    Spievať žalmy múdro znamená rozjímať o každom verši so srdcom stále pripraveným odpovedať, ako chce Duch, ktorý inšpiroval žalmistu a ktorý pomôže aj nábožným ľuďom pripraveným prijať jeho milosť. Preto hoci spev žalmov si vyžaduje úctu primeranú Božej velebnosti, má byť výrazom duchovnej radosti a úprimnej lásky, ako to zodpovedá posvätnej poézii a Bohom inšpirovanej piesni, ale najmä slobode Božích detí.
105.    Často sa totiž môžeme slovami žalmu modliť ľahšie a vrúcnejšie, či už vzdávame vďaky, alebo s jasotom velebíme Boha, alebo ho prosíme z hlbín svojej tiesne. Niekedy však, najmä ak žalm neoslovuje priamo Boha, môže vzniknúť určitá ťažkosť. Žalmista sa ako básnik nezriedka prihovára ľudu a odvoláva sa na dejiny Izraela; niekedy oslovuje iných, nevynímajúc ani nerozumné stvorenia. Ba necháva hovoriť aj samého Boha a ľudí a dokonca — ako je to v druhom žalme — aj nepriateľov Boha. Z toho vyplýva, že žalm nie je modlitbou toho istého druhu ako prosba alebo modlitba zložená Cirkvou. Okrem toho z básnickej a hudobnej povahy žalmov vyplýva, že nemusia nevyhnutne oslovovať Boha, ale že sa spievajú pred Bohom, ako pripomína svätý Benedikt: „Uvažujme, akí máme byť pred tvárou Boha a jeho anjelov, a tak stojme pred ním pri spievaní žalmov, aby bola naša myseľ v súlade s naším hlasom.“139
106.    Kto spieva žalmy, otvára svoje srdce tým citom, ktoré vanú z každého žalmu podľa jeho literárneho druhu, či je to nárek, dôvera, ďakovanie, alebo iné literárne druhy, na ktoré nás upozorňujú exegéti.
107.    Ten, kto sa pri speve žalmov pridŕža zmyslu slov, zameriava svoju pozornosť najmä na význam textu pre život veriacich.
        Je totiž známe, že jednotlivé žalmy vznikli za rozličných okolností; usilujú sa ich naznačiť nadpisy uvedené v hebrejskom žaltári. No nech je historický pôvod žalmov akýkoľvek, majú svoj presný zmysel, na ktorý musíme prihliadať aj za našich čias. A hoci tieto básne vznikli medzi ľuďmi Východu pred mnohými storočiami, výrečne vystihujú bolesť i nádej, utrpenie i dôveru ľudí každej epochy a každej krajiny a osobitne ospevujú vieru v Boha, zjavenie a vykúpenie.
108.    Kto spieva žalmy v liturgii hodín, nespieva ich len za svoju osobu, ale skôr v mene celého Kristovho Tela, ba dokonca v mene samého Krista. Ak na to pamätá, nevzniknú mu ťažkosti, ak azda pri spievaní spozoruje, že sa city jeho srdca nezhodujú s pocitmi, ktoré vyjadruje žalm, keď sa napríklad niekto so smutnou a trúchlivou náladou stretne s Jasavým žalmom, alebo naopak, keď sa niekto cíti šťastný a má recitovať žalostný žalm. Tomu sa síce v čisto súkromnej modlitbe ľahko vyhneme, pretože máme možnosť vybrať si taký žalm, ktorý sa zhoduje s našimi vlastnými pocitmi. V posvätnom ofíciu sa však používa vopred určený sled žalmov, a to nie súkromne, ale verejne, v mene Cirkvi, a to aj vtedy, ak sa ho azda niekto modlí len sám. Kto však spieva žalmy v mene Cirkvi, vždy nachádza dôvod na radosť alebo zármutok, lebo aj tu platia apoštolove slová: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15); a tak sa ľudská krehkosť, zranená sebaláskou, hojí podľa stupňa lásky, s akou myseľ zodpovedá hlasu toho, čo spieva žalmy.140
109.    Kto spieva žalmy v mene Cirkvi, musí dbať na ich plný zmysel, najmä na zmysel mesiášsky, pre ktorý Cirkev žalmy uviedla do liturgie. Tento mesiášsky zmysel sa stal úplne zjavným v Novom zákone, ba sám Kristus ho objasnil, keď povedal apoštolom: „Musí sa splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch“ (Lk 24, 44). Veľmi známym príkladom na to je u Matúša zaznamenaný dialóg o Mesiášovi, Dávidovom synovi a súčasne aj Pánovi,141 v ktorom sa žalm 110 chápe ako mesiášsky. Pokračujúc v tomto smere, svätí Otcovia chápali a vysvetľovali celý žaltár ako proroctvo o Kristovi a Cirkvi; v tomto zmysle boli žalmy prevzaté i do posvätnej liturgie. Hoci sa ž času na čas zjavili aj nesprávne výklady, predsa Otcovia, ako aj liturgia správne počuli v žalmoch Krista volajúceho k Otcovi alebo Otca hovoriaceho so Synom, ba spoznávali v nich aj hlas Cirkvi, apoštolov alebo mučeníkov. Takýto spôsob výkladu kvitol aj v stredoveku: v početných kódexoch žaltára, ktoré vznikli v tom čase, sa v nadpisoch pred jednotlivými žalmami spievajúcim naznačoval ich kristologický zmysel. Kristologický výklad sa však nevzťahuje len na žalmy, ktoré sa pokladajú za mesiášske, ale aj na mnohé iné žalmy, v ktorých ide bezpochyby len o prispôsobený zmysel, ale odporúčaný tradíciou Cirkvi.
        Najmä na sviatky sa vybrali žalmy s určitým kristologickým zmyslom, ktorý väčšinou osvetľujú antifóny vyňaté práve z týchto žalmov.

II. Antifóny a iné prvky napomáhajúce modlitbu žalmov

110.    V latinskej tradícii veľmi napomohli pochopenie žalmov alebo ich premenu na kresťanskú modlitbu tri prvky: nadpisy, modlitby po žalmoch a najmä antifóny.
111.    V žaltári liturgie hodín sa pred každým žalmom uvádza nadpis vystihujúci zmysel a dôležitosť žalmu pre život veriacich. Tieto nadpisy v knihe liturgie hodín sú určené len ako pomôcka pre modliacich sa. Aby sa však podporila modlitba vo svetle nového zjavenia, pripája sa myšlienka z Nového zákona alebo z Otcov, ktorá povzbudzuje modliť sa žalm v zmysle kristologickom.
112.    Modlitby po žalmoch, ktoré majú pomáhať recitujúcim pochopiť žalm v kresťanskom zmysle, sú pre jednotlivé žalmy uvedené v dodatku ku knihe liturgie hodín. Môžu sa podľa smerníc starej tradície použiť tak, že po dokončení žalmu a po chvíli ticha modlitba zhrnie a vyjadrí city tých, čo spievajú žalmy.
113.    Aj keď sa liturgia hodín koná bez spevu, každý žalm má svoju antifónu, ktorú treba povedať aj pri súkromnom recitovaní jednotlivca. Antifóny totiž pomáhajú objasniť literárny druh žalmu, menia žalm na osobnú modlitbu, stavajú do jasnejšieho svetla myšlienku zasluhujúcu si pozornosť, ktorá by inak mohla uniknúť, dávajú určitému žalmu v rozličných okolnostiach akýsi zvláštny ráz a napokon — ak vylúčime nesprávne prispôsobené významy — veľmi pomáhajú pochopiť predobrazy a súvislosti so sviatkom a môžu recitáciu žalmov spríjemniť a spestriť.
114.    Antifóny sú v žaltári usporiadané tak, aby sa dali bez problémov preložiť do národných jazykov a mohli sa opakovať po každej strofe podľa toho, čo sa hovorí v č. 125. V ofíciu v Cezročnom období, ak sa nespievajú, možno namiesto týchto antifón použiť — ak je to vhodné — myšlienky pripojené k žalmom (porov. č. 111).
115.    Ak je žalm dlhší a dá sa rozdeliť na viac častí v jednej a v tej istej posvätnej hodine, k jednotlivým častiam sa pripájajú vlastné antifóny, aby sa tak umožnila pestrosť, najmä ak sa žalmy spievajú, ale aj preto, aby sa dalo lepšie pochopiť bohatstvo žalmu. Celý žalm však možno recitovať aj bez prerušenia; vtedy sa berie iba prvá antifóna.
116.    Vlastné antifóny majú žalmy na ranné chvály a vešpery vo Veľkonočnom trojdní, v dňoch Veľkonočnej a Vianočnej oktávy, v nedele Adventu, Vianočného obdobia, Pôstneho obdobia a Veľkonočného obdobia, vo všedné dni Veľkého týždňa a Veľkonočného obdobia a v dňoch od 17. do 24. decembra.
117.    Na slávnosti sú vlastné antifóny na posvätné čítanie, na ranné chvály, na terciu, sextu a nónu a na vešpery; ak nie sú, berú sa zo spoločnej časti. To isté platí pre sviatky na posvätné čítanie, na ranné chvály a na vešpery.
118.    Ak niektoré spomienky svätých majú vlastné antifóny, berú sa tak, ako sú uvedené (porov. č. 235).
119.    Antifóny na Benediktus a Magnifikat v ofíciu určitého liturgického obdobia sa berú z vlastnej časti liturgického obdobia, ak sú; ináč z bežného žaltára. Na slávnosti a sviatky sa berú z vlastnej časti, ak sú; ináč zo spoločnej časti. Na spomienky, ktoré nemajú vlastnú antifónu, berie sa antifóna zo spoločnej časti alebo z bežného všedného dňa.
120.    Vo Veľkonočnom období sa ku všetkým antifónam pridáva Aleluja, pokiaľ to, pravda, nie je v rozpore so zmyslom antifóny.

III. Spôsob prednesu žalmov

121.    Pri rozličných žalmoch sa môže určiť rozličný spôsob prednesú, napríklad podľa literárneho druhu alebo dĺžky žalmu, ďalej podľa toho, či sa žalm prednáša v latinskej alebo národnej reči, a napokon aj podľa toho, či sa žalm modlí jednotlivec alebo viacerí, alebo či liturgiu hodín slávi celé zhromaždenie. Ide totiž o to, aby tí, čo žalmy spievajú, čo najlepšie pochopili duchovnú atmosféru a pôvab žalmov. Žalmy sa totiž nepoužívajú len ako akýsi súbor modlitieb, ale vždy sa berie do úvahy osobitý ráz a najvlastnejší charakter každej žalmovej básne.
122.    Žalmy sa spievajú alebo recitujú buď súvislé (in directum, t. j. bez prerušenia), alebo tak, že ich striedavo po veršoch alebo strofách spievajú alebo recitujú dva chóry alebo skupiny zhromaždenia, alebo responzóriovým spôsobom, a to podľa rozličných zvykov overených tradíciou alebo skúsenosťou.
123.    Na začiatku každého žalmu sa vždy prednesie antifóna, ako sa o tom hovorí v č. 113-120. Treba zachovať zvyk, že na konci žalmu sa hovorí Sláva Otcu a Ako bolo. Sláva Otcu je totiž to vhodné zakončenie, odporúčané tradíciou, ktoré dáva modlitbe starozákonných textov zmysel oslavný, kristologický a trinitárny. Po žalme — ak je to vhodné — sa zopakuje antifóna.
124.    Dlhšie žalmy sa už v žaltári rozdelili tak, aby sa naznačila trojitá štruktúra posvätnej hodiny, pričom sa dôsledne prihliadlo na skutočný zmysel žalmu.
        Rozdelenie žalmov treba dodržať najmä pri slávení ofícia v chóre po latinsky. Na konci každej časti sa dodáva Sláva Otcu.
        Dovoľuje sa však buď dodržať tento tradičný spôsob, alebo medzi oddelenými časťami žalmu urobiť kratšiu prestávku, alebo celý žalm predniesť súvislé aj s jeho antifónou.
125.    Ak to vyplýva z literárneho druhu žalmu, rozdelenie žalmu na strofy sa označí tak, aby sa žalmy, najmä v preklade do národného jazyka, dali recitovať tak, že sa antifóna vloží po každej strofe. Vtedy stačí Sláva Otcu pridať až na konci celého žalmu.

IV. Rozvrhnutie žalmov v ofíciu

126.    Žalmy sú usporiadané na obdobie štyroch týždňov tak, že sa vynechalo len veľmi málo žalmov a iné, podľa tradície závažné žalmy sa zasa opakujú častejšie, pričom sa prihliadalo na to, aby ranné chvály, vešpery a kompletórium dostali žalmy vhodné pre príslušnú posvätnú hodinu.142
127.    Pretože ranné chvály a vešpery sú určené skôr na slávenie s ľudom, vybrali sa pre ne žalmy, ktoré sú na slávenie ofícia za účasti ľudu vhodnejšie.
128.    Pri kompletóriu sa dodržiava zásada uvedená pod č. 88.
129.    V nedele sa aj pre posvätné čítanie a pre modlitbu cez deň vybrali žalmy, ktoré podľa tradície významne vystihujú veľkonočné tajomstvo. Piatku sa zasa pridelili niektoré kajúcne žalmy alebo žalmy o umučení.
130.    Tri žalmy — 78, 105 a 106 —, ktoré jasnejšie odhaľujú dejiny spásy v Starom zákone ako predzvesť tej spásy, ktorá sa naplní v Novom zákone, vyhradzujú sa pre obdobie Adventu, Pôstu a Veľkej noci.
131.    Žalmy 58, 83 a 109, v ktorých nadobúda prevahu preklínanie, v bežnom žaltári sa vynechávajú. Vynechali sa aj niektoré verše iných žalmov; označuje sa to na ich začiatku. Tieto texty sa vynechávajú pre možnosť vzniku určitých psychologických ťažkostí, aj keď sa tieto preklínajúce žalmy vyskytujú i v novozákonných textoch, napríklad v Zjv 6, 10, a vôbec nemajú za cieľ navádzať na zlorečenie.
132.    Ak je žalm taký dlhý, že by sa len ťažko dal umiestiť do jednej posvätnej hodiny ofícia, rozdeľuje sa do ofícia viacerých dní v tej istej posvätnej hodine, aby sa ho tak mohli pomodliť celý aj tí, čo sa zvyčajne nemodlia ostatné hodiny. Tak sa žalm 119, podľa svojho vlastného rozdelenia, rozčleňuje na dvadsaťdva dní v modlitbe cez deň, pretože podľa tradície patril do denných posvätných hodín.
133.    Štvortýždňový cyklus žaltára sa spája s liturgickým rokom tak, že prvý týždeň sa začína na Prvú adventnú nedeľu, v prvý týždeň v Cezročnom období, na Prvú pôstnu nedeľu a na Prvú veľkonočnú nedeľu. Ak sa štvortýždňový cyklus nedokončil a treba začať nové obdobie s prvým týždňom, zostávajúce týždne sa vynechajú.
        Po Zoslaní Ducha Svätého, keď znova pokračuje Cezročné obdobie, cyklus žaltára pokračuje v prerušenom rade týždňov: znova sa začína od toho týždňa, ktorý je vo vlastnej časti liturgického obdobia označený na začiatku príslušného týždňa v Cezročnom období.
134.    Na slávnosti a sviatky, vo Veľkonočnom trojdní a v dňoch Veľkonočnej a Vianočnej oktávy sú pre posvätné čítanie určené vlastné žalmy v súlade s tradíciou; ich vhodnosť osvetľuje zvyčajne antifóna. Tak je to aj pri modlitbe cez deň na niektoré slávnosti Pána a vo Veľkonočnej oktáve. Na ranné chvály sa berú žalmy a chválospev z nedele prvého týždňa v žaltári. Na prvé vešpery slávností sa berú žalmy podľa starodávneho zvyku zo série Laudáte. Druhé vešpery slávností a vešpery sviatkov majú žalmy i chválospev vlastné. Na modlitbu cez deň slávností, okrem tých, o ktorých sa už hovorilo, a ak nepripadnú na nedeľu, berú sa žalmy z doplnkového cyklu (graduálne). Na sviatky sa na modlitbu cez deň berú žalmy z príslušného dňa v týždni.
135.    V ostatných prípadoch sa berú žalmy z bežného žaltára, ibaže by boli určené vlastné antifóny alebo vlastné žalmy.

V. Chválospevy zo Starého a Nového zákona

136.    V ranných chválach sa medzi prvý a druhý žalm vsúva, ako je zvykom, chválospev zo Starého zákona. Okrem série prijatej z dávnej rímskej tradície a druhej série vloženej do breviára Piom X. vybralo sa z rozličných kníh Starého zákona viacero chválospevov, aby jednotlivé všedné dni štyroch týždňov mali svoje vlastné chválospevy a v nedele aby sa striedali dve časti chválospevu Troch mládencov.
137.    Vo vešperách sa po dvoch žalmoch vkladá chválospev z Nového zákona, vybratý z Listov alebo zo Zjavenia sv. Jána. Na jednotlivé dni každého týždňa je určených sedem chválospevov. V pôstne nedele sa namiesto alelujového chválospevu zo Zjavenia berie chválospev z Prvého listu svätého apoštola Petra. Na slávnosť Zjavenia Pána a na sviatok Premenenia Pána bol určený chválospev z Prvého listu Timotejovi, ako sa to na príslušných miestach uvádza.
138.    Evanjeliovým chválospevom Benediktus, Magnifikat a Nunk dimittis prináleží rovnaká slávnostnosť a dôstojnosť, s akou sa počúva evanjelium.
139.    Pri psalmódii a čítaniach sa zachováva poradie určené pevnou normou tradície: najprv je Starý zákon, potom Apoštol a nakoniec Evanjelium.

VI. Čítanie zo Svätého Písma

a) Čítanie zo Svätého písma všeobecne

140.    Čítanie zo Svätého písma, ktoré sa podľa dávnej tradície číta verejne v liturgii, a to nielen pri slávení Eucharistie, ale aj v posvätnom ofíciu, majú si všetci kresťania veľmi vážiť, pretože ho predkladá sama Cirkev, a to nie podľa vôle alebo túžby jednotlivca, ale podľa vzťahu k tajomstvu, ktoré Kristova nevesta „v priebehu roka vysvetľuje od Vtelenia a Narodenia až po Nanebovstúpenie, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a Pánovho príchodu“.143 Navyše pri liturgickom slávení čítanie Svätého písma vždy sprevádza modlitba, takže čítanie prináša väčší úžitok a naopak — modlitba, najmä žalmov, môže byť pod vplyvom čítania plnšia a môže sa stať nábožnejšou.
141.    V liturgii hodín sú dlhšie a kratšie čítania zo Svätého písma.
142.    O dlhšom čítaní, ktoré sa podľa okolností môže použiť pri ranných chválach a vešperách, sa hovorí v č. 46.

b) Usporiadanie čítania zo Svätého písma v posvätnom čítaní

143.    Pri usporiadaní čítania zo Svätého písma v ofíciu posvätného čítania sa berú do úvahy posvätné obdobia, v ktorých sa podľa úctyhodnej tradície čítajú určité knihy, ako aj cyklus čítaní pri svätej omši. Liturgia hodín je teda s omšou zladená tak, že čítania z Písma v ofíciu dopĺňajú čítania v omši, aby sa tak podal prehľad o celých dejinách spásy.
144.    Evanjelium sa v liturgii hodín nečíta, okrem prípadov uvedených v č. 73, pretože sa rok čo rok prečíta celé vo svätej omši.
145.    Cyklus biblického čítania je dvojaký: jeden je uvedený v knihe liturgie hodín a zahŕňa len jeden rok; druhý, z ktorého si možno vybrať, je v dodatkovom zväzku a je dvojročný ako cyklus čítaní v Cezročnom období pri omšiach vo všedné dni.
146.    Dvojročný cyklus biblického čítania bol upravený tak, aby sa každý rok v liturgii hodín prečítali skoro všetky knihy Svätého písma, a to aj texty dlhšie a ťažšie, ktoré by sa sotva mohli použiť vo svätej omši. Kým Nový zákon sa číta každý rok celý, a to sčasti v omši a sčasti v liturgii hodín, z kníh Starého zákona sa vybrali iba časti dôležitejšie pre pochopenie dejín spásy a pre vzrast nábožnosti.
        Súlad medzi čítaniami v liturgii hodín a v omši však nevyhnutne vyžaduje, aby sa tá istá kniha čítala striedavo v rozdielnych rokoch v omši a v liturgii hodín, alebo aspoň, ak sa číta v tom istom roku, aby sa čítala po určitom časovom odstupe. Je to preto, aby v obidvoch sláveniach na tie isté dni nepripadli tie isté texty, alebo aby čítanie tých istých kníh nepripadalo do toho istého obdobia, čím by sa liturgii hodín ponechali menej dôležité perikopy a porušil by sa poriadok v čítaniach (v textoch).
147.    V Adventnom období sa podľa dávnej tradície čítajú vybrané perikopy z Izaiášovej knihy (čítanie polosúvislé), a to jeden rok jedna časť, druhý rok druhá. Pridáva sa Kniha Rút a niektoré proroctvá z Micheášovej knihy. Od 17. do 24. decembra sa čítajú čítania určené na tieto dni, a tak sa vynechávajú čítania tretieho adventného týždňa, ktoré sa už nestihnú prečítať.
148.    Od 29. decembra do 5. januára sa v prvom roku cyklu číta List Kolosanom, v ktorom sa uvažuje o Vtelení Pána v rámci celých dejín spásy, v druhom roku Pieseň piesní, v ktorej sa naznačuje spojenie Boha a človeka v Kristovi: „Vtedy totiž Boh Otec vystrojil svojmu Božiemu Synovi svadbu, keď ho v lone Panny spojil s ľudskou prirodzenosťou, keď chcel, aby ten, čo bol Bohom pred vekmi, stal sa na konci vekov človekom.“144
149.    Od 7. januára do soboty po Zjavení Pána sa čítajú eschatologické texty vzaté z Izaiáša 60-66 a z Barucha; čítania, ktoré sa v tom-ktorom roku nestihli prečítať, sa vynechávajú.
150.    V Pôstnom období sa v prvom roku čítajú výňatky z Knihy Deuteronómium a List Hebrejom. V druhom roku sa podáva pohľad na dejiny spásy z Knihy Exodus, Levitikus a Numeri. List Hebrejom vysvetľuje starú zmluvu v svetle Kristovho veľkonočného tajomstva. Z toho istého listu sa na Veľký piatok číta úryvok o Kristovej obete (9, 11-28) a na Bielu sobotu o Pánovom odpočinku (4, 1-16). V ostatných dňoch Veľkého týždňa sa v prvom roku číta z Izaiášovej knihy tretí a štvrtý spev Pánovho služobníka a perikopy z Knihy Náreky; v druhom roku sa číta prorok Jeremiáš ako predobraz trpiaceho Krista.
151.    Vo Veľkonočnom období sa — okrem Prvej a Druhej veľkonočnej nedele, slávnosti Nanebovstúpenia a Zoslania Ducha Svätého — podľa tradície v prvom roku číta Prvý list svätého Petra, Kniha zjavenia a Jánove listy; v druhom roku Skutky apoštolov.
152.    Od pondelka po nedeli, v ktorú sa slávi sviatok Krstu Krista Pána, až po Pôstne obdobie a od pondelka po Zoslaní Ducha Svätého až po Advent je súvislý rad tridsiatich štyroch týždňov „cez rok“.
        Tento rad sa prerušuje od Popolcovej stredy až po Zoslanie Ducha Svätého: v pondelok po Zoslaní Ducha Svätého sa znova berie čítanie z Cezročného obdobia, a to z toho týždňa, ktorý nasleduje po týždni prerušenom Pôstnym obdobím, pravda, vynecháva sa čítanie určené na nedeľu.
        V rokoch, keď Cezročné obdobie má len tridsaťtri týždňov, vynecháva sa týždeň, ktorý pripadá bezprostredne po Zoslaní Ducha Svätého, aby sa tak vždy čítali čítania posledných týždňov, ktoré majú eschatologický ráz.
        Knihy Starého zákona sú rozvrhnuté podľa dejín spásy: Boh sám seba zjavuje v priebehu dejín národa, postupne ho vedie a osvecuje. Preto sa proroci čítajú medzi dejepisnými knihami v súlade s obdobím, v ktorom žili a učili: v prvom roku je séria čítaní zo Starého zákona, a to súčasne dejepisné knihy a výroky prorokov od Knihy Jozue až po čas vyhnanstva vrátane; v druhom roku sa po čítaniach z Genezis, ktoré sa majú dokončiť pred Pôstnym obdobím, preberajú dejiny spásy po vyhnanstve až po obdobie Machabejcov. Do tohto roku sa vsúvajú neskorší proroci, sapienciálne knihy a rozprávania z kníh Ester, Tobiáš a Judita.
        Listy apoštolov sa nečítajú v osobitných obdobiach a sú rozvrhnuté tak, že sa brali do úvahy čítania v omši, ako aj chronológia ich vzniku.
153.    Jednoročný cyklus bol skrátený tak, aby sa každý rok prečítali vybrané časti Svätého písma, prihliadajúc na obidva cykly čítaní v omši, ktorých sú doplnkom.
154.    Slávnosti a sviatky majú vlastné čítania; ak ich niet, berú sa zo spoločnej časti na sviatky svätých.
155.    Jednotlivé perikopy, pokiaľ je to možné, nech tvoria určitý celok; aby nepresahovali primeranú dĺžku, ktorá závisí od rozličných literárnych druhov kníh, vynechávajú sa niekedy niektoré verše, čo sa vždy uvádza. Môžu sa však — a je to chvályhodné — čítať perikopy celé zo schváleného textu.

c) Krátke čítania

156.    Krátke čítania čiže „kapituly“, o dôležitosti ktorých v liturgii hodín bola reč v č. 45, boli vybrané tak, aby stručne a zreteľne vyjadrili určitú myšlienku alebo výzvu. Okrem toho sa dbalo aj na rozmanitosť.
157.    Zostavené sú teda štyri týždenné série krátkych čítaní v Cezročnom období, ktoré sú vložené do žaltára, takže sa čítanie počas štyroch týždňov denne mení. Okrem toho sú týždenné série pre Adventné, Vianočné, Pôstne a Veľkonočné obdobie. Osobitné vlastné čítania sú na slávnosti a sviatky a pre niektoré spomienky. Pre kompletórium je séria čítaní na jeden týždeň.
158.    Pri výbere krátkych čítaní sa sledovali tieto zásady:

  1. podľa tradície sa vylúčili evanjeliá;

  2. pokiaľ možno, zachoval sa ráz nedele alebo aj piatku i jednotlivých posvätných hodín;

  3. krátke čítania na vešpery, pretože sú po chválospeve z Nového zákona, vybrali sa len z Nového zákona.

VII. Čítanie z Otcov a cirkevných spisovateľov

159.    Podľa tradície Rímskej cirkvi sa v posvätnom čítaní po biblickom čítaní berie čítanie z Otcov alebo cirkevných spisovateľov so svojím responzóriom, ak nie je určené hagiografické čítanie (porov. č. 228-239).
160.    V tomto čítaní sa predkladajú texty vybrané zo spisov svätých Otcov, učiteľov Cirkvi a iných cirkevných spisovateľov, či už patria k Cirkvi západnej alebo východnej, a to tak, že sa dáva prednosť svätým Otcom, ktorí majú v Cirkvi osobitnú autoritu.
161.    Okrem čítaní určených na každý deň v knihe liturgie hodín je aj nezáväzný lekcionár, v ktorom je väčší výber čítaní, aby sa tým, čo sa modlia posvätné ofícium, poskytol väčší výber z pokladu tradície Cirkvi. Každý má možnosť vziať si druhé čítanie z knihy liturgie hodín alebo z nezáväzného lekcionára.
162.    Okrem toho aj biskupské konferencie môžu v zhode s tradíciou a mentalitou svojej krajiny145 pripraviť aj iné texty, ktoré by sa zaradili do nezáväzného lekcionára ako doplnok. Tieto texty treba vybrať z diel katolíckych spisovateľov, vynikajúcich učenosťou a svätosťou života.
163.    Úlohou tohto čítania je predovšetkým rozjímanie Božieho slova, ako ho Cirkev prijíma do svojej tradície. Cirkev totiž vždy považovala za potrebné hlásať veriacim Božie slovo autenticky, aby sa „výklad prorokov a apoštolov riadil podľa zásad cirkevného a katolíckeho zmýšľania“.146
164.    Usilovné čítanie svedectiev, ktoré poskytuje všeobecná tradícia Cirkvi, vedie čitateľov k plnšiemu rozjímaniu Svätého písma a k väčšej a živšej láske k nemu. Spisy svätých Otcov predstavujú totiž skvelé svedectvá onoho rozjímania Božieho slova, utvárajúceho sa stáročia, ktorým sa Nevesta vteleného Slova, t. j. Cirkev, „ktorá má zmýšľanie a ducha svojho Ženícha a Boha“,147 usiluje deň čo deň dosiahnuť hlbšie pochopenie Svätého písma.
165.    Čítanie Otcov pomáha kresťanom pochopiť aj zmysel liturgických období a sviatkov. Okrem toho im otvára cestu k neoceniteľnému duchovnému bohatstvu, ktoré je vzácnym dedičstvom Cirkvi, a zároveň poskytuje základ pre duchovný život a hojnú potravu pre nábožnosť. Kazatelia Božieho slova majú tak denne poruke skvelé príklady posvätného kázania.

VIII. Čítanie zo života svätých (hagiografické čítanie)

166.    Pod menom hagiografické čítanie sa rozumie jednak text niektorého cirkevného Otca alebo spisovateľa, ktorý hovorí priamo o slávenom svätcovi alebo sa na neho môže vzťahovať, a jednak výňatok zo svätcových spisov alebo rozprávanie o jeho živote.
167.    Pri zostavovaní vlastných častí na sviatky svätých pre miestne cirkvi treba brať do úvahy historickú pravdivosť148 a skutočný úžitok tých, čo budú hagiografické čítanie čítať alebo počúvať; osobitne je nevyhnutné vyvarovať sa toho, čo by vzbudzovalo jedine obdiv; treba jasne vyzdvihnúť osobitú spiritualitu svätých, a to spôsobom zodpovedajúcim dnešnej mentalite, ako aj ich význam pre život a nábožnosť Cirkvi.
168.    Krátka životopisná poznámka, obsahujúca iba základné historické údaje a stručný životopis, uvedená pred vlastným čítaním, slúži len na informáciu, a teda nemá sa čítať pri slávení.

IX. Responzóriá

169.    Po biblickom čítaní v ofíciu posvätného čítania nasleduje jeho vlastné responzórium, ktorého text je vybraný z pokladu tradície alebo je nanovo zložený tak, aby ako nové svetlo prispel k pochopeniu práve čítaného textu, alebo aby čítanie začlenil do dejín spásy, alebo aby bol prechodom zo Starého zákona do Nového, alebo aby čítanie zmenil na modlitbu a rozjímanie, alebo napokon aby svojou poetickou krásou prispel k príjemnej rozmanitosti.
170.    Aj k druhému čítaniu sa pripája vhodne vybrané responzórium; nie je však s textom čítania úzko spojené, takže ponecháva väčšiu slobodu pri rozjímaní.
171.    Responzóriá s ich časťami, ktoré sa majú opakovať, majú teda význam aj pri súkromnom recitovaní. No tá časť responzória, ktorá sa opakuje, môže sa pri recitovaní bez spevu vynechať, ak opakovanie nevyžaduje sám zmysel.
172.    Podobným, no jednoduchším spôsobom je odpoveďou na krátke čítanie krátke responzórium v ranných chválach, vešperách a kompletóriu, o čom sa hovorí v č. 49 a 89, a verše v modlitbe cez deň (predpoludním, napoludnie a popoludní); sú akoby zvolaním, pomocou ktorého Božie slovo vniká hlbšie do duše počúvajúceho alebo čítajúceho.

X. Hymny a iné nebiblické chválospevy

173.    Hymny, ktoré mali svoje miesto v ofíciu na základe pradávnej tradície, podržujú si ho aj teraz.149 Veď nielenže sú pre svoj lyrický ráz osobitne určené na oslavu Boha, ale sú aj ľudovým prvkom, ba často lepšie ako iné texty ofícia vyjadrujú osobitý ráz jednotlivých posvätných hodín a sviatkov a zároveň napomáhajú nábožnosť a povzbudzujú ducha. Tieto ich účinky často zvyšuje aj ich literárna krása. Navyše hymny predstavujú v ofíciu dôležitý básnický prvok vytvorený Cirkvou.
174.    Hymnus sa podľa tradície končí doxológiou, ktorá je zvyčajne zamarená na tú božskú osobu ako hymnus sám.
175.    V ofíciu v Cezročnom období sú kvôli rozmanitosti pre všetky posvätné hodiny dve série hymnov, ktoré sa majú používať striedavo podľa týždňov.
176.    Okrem toho sa v posvätnom čítaní v Cezročnom období zaviedli dve série hymnov podľa toho, či sa hymny recitujú v noci alebo cez deň.
177.    Novozavedené hymny môžu mať tradičný nápev tých hymnov, ktoré majú ten istý počet slabík a rovnaký rytmus.
178.    Pokiaľ ide o slávenie ofícia v národnom jazyku, dáva sa biskupským konferenciám právo prispôsobiť latinské hymny povahe vlastného jazyka a zaviesť aj nové hymnické skladby,150 ak zodpovedajú duchu posvätnej hodiny, liturgického obdobia alebo sviatku. Treba však dať pozor na to, aby sa do liturgie nedostali ľudové piesne bez umeleckej hodnoty a nezodpovedajúce dôstojnosti bohoslužby.

XI. Prosby, modlitba pána a záverečná modlitba

a) Prosby alebo príhovory v ranných chválach a vo vešperách

179.    Liturgia hodín nepochybne slúži na oslavu Boha. Pritom však ani židovská ani kresťanská tradícia neoddeľuje od Božej oslavy modlitbu prosebnú a nezriedka ju z nej aj akoby vyvodzuje. Apoštol Pavol povzbudzuje, aby „sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 1-4). A túto výzvu Otcovia často vysvetľovali tak, že príhovorné modlitby treba konať ráno i večer.151
180.    Prosby, ktoré sa znova zaviedli do omše rímskeho obradu, konajú sa aj vo vešperách, ale iným spôsobom, ako sa to uvádza ďalej.
181.    A pretože sa v modlitbe stalo tradíciou ráno zasvätiť Bohu celý deň, v ranných chválach sú vzývania, ktorými sa deň zveruje a zasväcuje Bohu.
182.    Výrazom „prosby“ sa označujú jednak príhovory vo vešperách a jednak vzývania na zasvätenie dňa Bohu pri ranných chválach.
183.    Pre väčšiu pestrosť, ale najmä preto, aby sa lepšie vyjadrili mnohoraké potreby Cirkvi aj ľudí podľa rozličných stavov, skupín, osôb, okolností a čias, uvádzajú sa rozličné formuly prosieb na jednotlivé dni žaltárového cyklu v Cezročnom období, na ostatné posvätné obdobia liturgického roka a na niektoré sviatočné príležitosti.
184.    Okrem toho biskupské konferencie majú právo upraviť formuláre v knihe liturgie hodín a schváliť aj nové formuláre152 podľa nasledujúcich zásad.
185.    S prosbami treba, podobne, ako je to v modlitbe Pána, spojiť oslavu Boha, velebenie jeho slávy alebo spomienku na dejiny spásy.
186.    V prosbách na vešpery posledný úmysel je vždy za zosnulých.
187.    Pretože liturgia hodín je osobitne modlitbou celej Cirkvi za celú Cirkev, ba za spásu celého sveta,153 v prosbách musia byť všeobecné úmysly vždy na prvom mieste: treba sa totiž modliť za Cirkev a jej duchovenstvo, za svetskú vrchnosť, za tých, ktorých trápi chudoba, choroba alebo zármutok, za potreby celého sveta, najmä za pokoj, a pod.
188.    Je však dovolené pridať k ranným chválam alebo vešperám niekoľko osobitných úmyslov.
189.    Prosby, ktoré sa majú používať v ofíciu, sú zostavené tak, aby sa mohli prispôsobiť aj sláveniu s ľudom aj sláveniu v malých komunitách aj na recitovanie jednotlivcom.
190.    Preto sa prosby pri recitovaní s ľudom alebo v komunite uvádzajú krátkou výzvou kňaza alebo prisluhujúceho; v nej sa uvádza aj nemenlivá odpoveď, ktorú potom zhromaždení opakujú.
191.    Úmysly sa obracajú priamo na Boha, aby sa tak hodili na spoločnú modlitbu aj na recitovanie jednotlivcom.
192.    Každá formula úmyslu sa skladá z dvoch častí; druhá z nich sa môže použiť ako menlivá odpoveď.
193.    Preto možno použiť rozličné spôsoby prednesú: buď kňaz alebo prisluhujúci povie obidve časti úmyslu a zhromaždenie odpovie vždy rovnakou odpoveďou, prípadne zachová chvíľu ticha, alebo kňaz alebo prisluhujúci povie iba prvú časť úmyslu a zhromaždenie druhú.

b) Modlitba Pána

194.    Do ranných chvál a vešpier, pretože tieto posvätné hodiny sú najvhodnejšie na slávenie s ľudom, podľa úctyhodnej tradície sa po prosbách pre svoju dôležitosť vkladá modlitba Pána.
195.    Modlitba Pána sa teda bude odteraz odriekať slávnostne trikrát cez deň, a to v omši, v ranných chválach a vo vešperách.
196.    Otče náš recitujú všetci. Pred ním sa môže uviesť krátka výzva.

c) Záverečná modlitba

197.    Na konci celej posvätnej hodiny je záverečná modlitba. Predniesť ju pri verejnom slávení a pri modlitbe s ľudom prináleží podľa tradície kňazovi alebo diakonovi.154
198.    Záverečná modlitba v posvätnom čítaní je spravidla z príslušného dňa. Na kompletórium je vždy uvedená v žaltári.
199.    Na ranné chvály a vešpery sa táto modlitba berie z própria v nedele, v adventné, vianočné, pôstne a veľkonočné všedné dni, ďalej na slávnosti, sviatky a spomienky. Vo všedné dni v Cezročnom období sa táto modlitba berie zo žaltára, aby vyjadrila vlastnú povahu týchto posvätných hodín.
200.    V modlitbe cez deň (predpoludním, napoludnie a popoludní) sa táto modlitba berie z própria v nedele, v adventné, vianočné, pôstne a veľkonočné všedné dni, ďalej na slávnosti a sviatky. V ostatné dni sa používajú modlitby, ktoré vystihujú povahu každej z týchto posvätných hodín a sú uvedené v žaltári.

XII. Posvätné ticho

201.    Pretože sa pri liturgických úkonoch musí všeobecne dbať aj na to, aby sa „v príhodnom čase zachovalo posvätné ticho“,155 treba vyhradiť primeraný čas na mlčanie aj v liturgii hodín.
202.    Aby sa dosiahla plná ozvena hlasu Ducha Svätého v srdciach a aby bola osobná modlitba tesnejšie spojená s Božím slovom a hlasom Cirkvi, je vhodné a múdre vymedziť chvíľu ticha, ako to bolo zvykom oddávna, za jednotlivými žalmami po opakovaní antifóny, najmä ak sa po chvíli ticha pridáva žalmová modlitba (porov. č. 112), alebo po krátkych alebo dlhších čítaniach, a to pred responzóriom alebo po ňom.
Treba sa však vystríhať toho, aby sa zavádzalo také ticho, ktoré by narúšalo štruktúru ofícia alebo bolo by účastníkom na ťarchu alebo by v nich vyvolávalo nudu.
203.    Ak sa modlí jednotlivec, má viac možností zastaviť sa pri rozjímaní o nejakom výroku, ktoré by prispelo na duchovné zvrúcnenie, čím ofícium nestráca svoju verejnú povahu.

ŠTVRTÁ KAPITOLA

ROZLIČNÉ SLÁVENIA V PRIEBEHU ROKA

I. Oslava tajomstiev pána

a) Nedeľa

204.    Ofícium nedele sa začína prvými vešperami, v ktorých sa všetko — okrem toho, čo je označené ako vlastné — berie zo žaltára.
205.    Keď sa sviatok Pána slávi v nedeľu, má prvé vešpery vlastné.
206.    O tom, ako sa prípadne slávi nedeľná vigília, hovorí sa v č. 73.
207.    Veľmi sa odporúča podľa prastarej tradície sláviť s ľudom, kde je to možné, aspoň vešpery.156

b) Veľkonočné trojdnie

208.    Vo Veľkonočnom trojdní sa ofícium slávi tak, ako sa uvádza vo vlastnej časti liturgického obdobia.
209.    Tí, čo sa zúčastnia na večernej omši na Zelený štvrtok alebo na slávení utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok, nemodlia sa vešpery príslušného dňa.
210.    Ak je to možné, nech sa na Veľký piatok Pánovho umučenia a na Bielu sobotu verejne a za účasti ľudu slávi pred rannými chválami posvätné čítanie.
211.    Kompletórium Bielej soboty sa modlia len tí, čo sa nezúčastnili na Veľkonočnej vigílii.
212.    Veľkonočná vigília nahrádza posvätné čítanie; a tak tí, čo sa nezúčastnili na Veľkonočnej vigílii, nech si z nej prečítajú aspoň štyri čítania so spevmi a modlitbami. Odporúča sa vybrať čítania z Exodu, z Ezechiela, Apoštola a Evanjelium. Potom nasleduje hymnus Teba, Bože, chválime a modlitba dňa.
213.    Ranné chvály v Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania sa modlia všetci. Je primerané sláviť v tento deň vešpery slávnostnejším spôsobom, aby sa uctil záver takého posvätného dňa a aby sa pripomenuli zjavenia Pána, ktorý sa ukázal svojim učeníkom. Kde je to zvykom, nech sa naďalej starostlivo zachováva chvályhodná tradícia sláviť v Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania krstné vešpery, pri ktorých sa za spevu žalmov koná procesia ku krstnému prameňu.

c) Veľkonočné obdobie

214.    Veľkonočný charakter dostáva liturgia hodín zvolaním Aleluja, ktoré tvorí záver väčšiny antifón (porov. č. 120), ďalej hymnami, antifónami a osobitnými prosbami a napokon vlastnými čítaniami, určenými na každú posvätnú hodinu.

d) Narodenie Pána

215.    V noci Narodenia Pána sa odporúča sláviť pred omšou slávnostnú vigíliu ofíciom posvätného čítania. Tí, čo sa zúčastňujú na tejto vigílii, nemodlia sa už kompletórium.
216.    Ranné chvály sa na slávnosť Narodenia modlia zvyčajne pred omšou na úsvite.

e) Iné slávnosti a sviatky Pána

217.    Pri usporiadaní ofícia na slávnosti a sviatky Pána treba dodržať zásady uvedené v č. 225-233, pravdaže, s príslušnými zmenami.

II. Slávenie svätých

218.    „Pri sláveniach svätých treba dbať na to, aby nenadobudli prevahu nad sviatkami Pána alebo posvätnými obdobiami, ktoré pripomínajú priamo tajomstvá spásy,157 nenarušili usporiadanie žalmov a biblických čítaní, nevytvárali zbytočné opakovanie a primerane podporovali náležitú úctu ku každému svätému. Z týchto princípov vychádza reforma kalendára, uskutočnená podľa príkazu Druhého vatikánskeho koncilu, ako aj spôsob slávenia svätých v liturgii hodín, opísaný v nasledujúcich odsekoch.
219.    Slávenia svätých majú stupeň slávnosti, sviatku alebo spomienky
220.    Spomienky sú záväzné alebo, ak sa inak neuvádza, ľubovoľné (nezáväzné). Pri rozhodovaní, či je vhodné sláviť ľubovoľnú spomienku pri ofíciu za účasti ľudu alebo pri spoločnom recitovaní, treba vziať do úvahy spoločné dobro alebo pravú nábožnosť celého zhromaždenia, a nielen predsedajúceho.
221.    Ak na ten istý deň pripadne viac ľubovoľných spomienok, môže sa sláviť iba jedna, ostatné sa vynechávajú.
222.    Iba slávnosti sa podľa rubrík prenášajú.
223.    Nasledujúce predpisy platia pre slávenie svätých zapísaných v Rímskom kalendári, ako aj pre slávenie svätých nachádzajúcich sa v partikulárnych kalendároch.
224.    Ak azda chýbajú v ofíciu vlastné časti, berú sa z príslušnej spoločnej časti na sviatky svätých.

1. Usporiadanie ofícia na slávnosti

225.    Slávnosti majú prvé vešpery večer predchádzajúceho dňa.
226.    Pri prvých i druhých vešperách je vlastný hymnus, antifóny, krátke čítanie s responzóriom a záverečná modlitba; ak nie sú vlastné, berú sa zo spoločnej časti.
Obidva žalmy v prvých vešperách sa berú zvyčajne zo série žalmov Laudáte (t. j. žalmy 113, 117, 135, 146, 147, 1-11, 147, 12-20), podľa starodávnej tradície; chválospev z Nového zákona je vyznačený na príslušnom mieste. Pri druhých vešperách sú žalmy a chválospev vlastné. Prosby sú vlastné alebo zo spoločnej časti.
227.    V ranných chválach je vlastný hymnus, antifóna, krátke čítanie s responzóriom a záverečná modlitba. Ak nie sú vlastné, berú sa zo spoločnej časti. Žalmy však treba vziať z nedele prvého týždňa zo žaltára. Prosby sú vlastné alebo zo spoločnej časti.
228.    V posvätnom čítaní je všetko vlastné: hymnus, antimóny a žalmy, čítania i responzóriá. Prvé čítanie je biblické, druhé hagiografické. Ak ide o svätého, ktorý má iba lokálnu úctu a nemá v própriu osobitné časti, všetko sa berie zo spoločnej časti.
        Na konci posvätného čítania je hymnus Teba, Bože, chválime a vlastná modlitba.
229.    V modlitbe cez deň, čiže predpoludním, napoludnie a popoludní (tercia, sexta a nóna), sa berie, ak nie je uvedené inak, hymnus dňa. Žalmy sú z doplnkového cyklu s vlastnou antifónou; v nedeľu sa však berú žalmy z nedele prvého týždňa zo žaltára; krátke čítanie a záverečná modlitba sú vlastné.
Na niektoré slávnosti Pána sa uvádzajú osobitné žalmy.
230.    V kompletóriu je všetko z nedele, a to po prvých i druhých vešperách.

2. Usporiadanie ofícia na sviatky

231.    Sviatky nemajú prvé vešpery, ak nejde o sviatky Pána, ktoré pripadnú na nedeľu. V posvätnom čítaní, v ranných chválach a vo vešperách je všetko ako na slávnosti.
232.    V modlitbe cez deň, čiže predpoludním, napoludnie a popoludní (tercia, sexta a nóna), sa berie hymnus dňa; žalmy s antifónami sa berú z férie, ak si osobitný dôvod alebo tradícia nevyžaduje v modlitbe cez deň vlastnú antifónu, čo sa uvedie na príslušnom mieste. Krátke čítanie a záverečná modlitba sú vlastné.
233.    Kompletórium sa recituje ako v obyčajné dni.

3. Usporiadanie ofícia na spomienky svätých

234.    Medzi spomienkami záväznými a ľubovoľnými, ak sa slávia, nie je nijaký rozdiel, pokiaľ ide o usporiadanie ofícia; netýka sa to ľubovoľných spomienok, ktoré sa prípadne vyskytnú v privilegovaných obdobiach.

a) Spomienky pripadajúce na obyčajné dni

235.    V posvätnom čítaní, v ranných chválach a vo vešperách:

  1. žalmy s antifónami sa berú z bežného všedného dňa, ak nie sú antifóny a žalmy vlastné, uvedené na príslušných miestach;

  2. antifóna na invitatórium, hymnus, krátke čítanie, antifóny na Benediktus a Magnifikat a prosby, ak sú vlastné, musia sa recitovať o príslušnom svätcovi, ináč sa berú buď zo spoločnej časti, alebo z bežného všedného dňa;

  3. záverečná modlitba je vždy o svätcovi;

  4. v posvätnom čítaní je biblické čítanie s responzóriom z Písma, pripadajúce na bežný deň. Druhé čítanie je hagiografické s vlastným responzóriom alebo zo spoločnej časti. Ak nie je vlastné čítanie, berie sa z textu Otcov z príslušného dňa.

        Vynecháva sa hymnus Teba, Bože, chválime.

236.    V modlitbe cez deň, čiže predpoludním, napoludnie a popoludní, a v kompletóriu sa neberie nič z ofícia o svätom, všetko je zo všedného dňa.

b) Spomienky pripadajúce na privilegované dni

237.    V nedele, na slávnosti a na sviatky, ďalej na Popolcovú stredu, vo Veľkom týždni a vo Veľkonočnej oktáve sa vynechávajú všetky spomienky, ak by pripadli na tieto dni.
238.    Vo všedných dňoch od 17. do 24. decembra, vo Vianočnej oktáve a vo všedných dňoch v Pôstnom období sa neslávi nijaká záväzná spomienka, a to ani v partikulárnych kalendároch. Tie spomienky, ktoré azda na Pôstne obdobie pripadajú, sa v tom roku považujú za ľubovoľné spomienky.
239.    Ak by niekto chcel v tých obdobiach osláviť svätého, ktorého spomienka pripadá na ten deň:

  1. v posvätnom čítaní po čítaní z Otcov a po responzóriu z vlastnej časti liturgického obdobia pripojí vlastné hagiografické čítanie s responzóriom a uzavrie modlitbou o svätom;

  2. okrem toho môže v ranných chválach a vo vešperách po záverečnej modlitbe — jej konklúzia sa vynechá — pripojiť antifónu (vlastnú alebo zo spoločnej časti) a modlitbu o svätom.

c) Sobotná spomienka o Panne Márii

240.    V soboty v Cezročnom období, keď sú dovolené ľubovoľné spomienky, môže sa tým istým spôsobom sláviť ľubovoľná spomienka o Panne Márii s vlastným čítaním.

III. Používanie kalendára a možnosť výberu niektorého ofícia alebo jeho časti

a) Používanie kalendára

241.    V chóre a za účasti ľudu sa ofícium slávi podľa vlastného kalendára, čiže podľa diecézneho alebo rehoľného kalendára alebo podľa kalendára jednotlivých kostolov.158 Členovia rehoľných spoločenstiev sa pripájajú k spoločenstvu miestnej cirkvi pri slávení výročia posviacky katedrálneho chrámu a na slávnosť hlavného patróna miesta alebo kraja, v ktorom bývajú.159
242.    Každý klerik alebo rehoľník, z akéhokoľvek titulu viazaný posvätným ofíciom, zadosťučiní svojej povinnosti, ak sa zúčastní na ofíciu slávenom spoločne podľa iného kalendára alebo iného obradu ako svojho; týka sa to, pravda, tej časti ofícia, na ktorej bol prítomný.
243.    Keď sa modlí jednotlivec, môže zachovať kalendár miestny alebo vlastný; výnimku tvoria slávnosti a vlastné sviatky.160

b) Možnosť výberu niektorého ofícia

244.    Vo všedné dni, v ktorých je dovolené sláviť ľubovoľnú spomienku, možno z dostatočnej príčiny sláviť rovnakým obradom (porov. č. 234-239) ofícium niektorého svätého zapísaného na ten deň v Rímskom martyrológiu alebo v jeho riadne schválenom dodatku.
245.    Mimo slávností, adventných, pôstnych a veľkonočných nedieľ, Popolcovej stredy, Veľkého týždňa, Veľkonočnej oktávy a dňa 2. novembra možno z verejného dôvodu alebo z nábožnosti sláviť buď celé, alebo sčasti niektoré votívne ofícium; takým dôvodom je napríklad púť, miestny sviatok alebo vonkajšia oslava niektorého svätého.

c) Možnosť výberu niektorých formulárov

246.    V niektorých osobitných prípadoch možno v ofíciu vybrať formuláre odlišné od tých, ktoré sú určené, ak sa tým nenaruší celkové usporiadanie jednotlivých posvätných hodín a ak sa zachovajú nasledujúce pravidlá.
247.    V nedeľnom ofíciu, na slávnosti a sviatky Pána, zapísané vo všeobecnom kalendári, ďalej vo všedné dni Pôstu a Veľkého týždňa, v dňoch Veľkonočnej a Vianočnej oktávy i vo všedné dni od 17. do 24. decembra vrátane neslobodno meniť tie formuláre, ktoré sú vlastné alebo na toto slávenie uspôsobené, ako sú antifóny, hymny, čítania, responzóriá, modlitby a veľmi často i žalmy.
        Namiesto nedeľných žalmov príslušného týždňa, ak je to vhodné, možno použiť nedeľné žalmy iného týždňa, ba, ak ide o slávenie za účasti ľudu, aj iné žalmy, vybrané tak, aby sa ľud postupne privádzal k pochopeniu žalmov.
248.    V posvätnom čítaní bežné čítanie zo Svätého písma treba mať vždy vo veľkej úcte. Aj pre liturgiu hodín platí žiadosť Cirkvi, „aby sa za stanovený počet rokov prečítali ľudu najdôležitejšie časti Svätého písma“.161
        Vzhľadom na tieto požiadavky nech sa nikdy nevynechá cyklus čítaní z Písma vyhradený pre ofícium posvätného čítania v Adventnom, Vianočnom, Pôstnom a Veľkonočnom období. v Cezročnom období však z dostatočnej príčiny možno v niektoré jednotlivé dni alebo aj niekoľko dní idúcich za sebou vybrať z čítaní určených na iné dni alebo aj iné biblické čítania, napríklad ak sa konajú duchovné cvičenia, pastoračné zhromaždenia, modlitby za jednotu Cirkvi a pri podobných príležitostiach.
249.    Ak sa niekedy súvislé čítanie preruší kvôli nejakej slávnosti, sviatku alebo osobitnej oslave, možno v tom týždni s prihliadnutím na usporiadanie celého týždňa buď spojiť vynechané časti, alebo rozhodnúť, ktorým textom sa dá prednosť pred inými.
250.    V posvätnom čítaní sa môže z primeranej príčiny namiesto druhého čítania vziať iné čítanie z toho istého obdobia, a to z knihy liturgie hodín alebo z nezáväzného lekcionára (č. 161). Okrem toho vo všedné dni v Cezročnom období a ak sa to ukazuje ako vhodné, aj v Adventnom, Vianočnom, Pôstnom a Veľkonočnom období možno konať takmer súvislé čítanie z diela niektorého Otca, ktoré je v súlade s biblickým a liturgickým duchom.
251.    Krátke čítania a modlitby, spevy a prosby určené na všedné dni osobitného obdobia možno použiť aj v iné všedné dni toho istého obdobia.
252.    Hoci má každý svedomité dbať,162 aby zachoval celý cyklus žaltára rozdelený na týždne, možno z duchovných alebo pastoračných dôvodov namiesto žalmov určených na určitý deň použiť žalmy tej istej posvätnej hodiny, určené na iný deň. Môžu sa vyskytnúť aj iné okolnosti, pri ktorých je dovolené vybrať si vhodné žalmy a iné časti na spôsob votívneho ofícia.

PIATA KAPITOLA

OBRADY PRI SPOLOČNOM SLÁVENÍ LITURGIE HODÍN

I. Rozličné úlohy

253.    Pri slávení liturgie hodín rovnako ako v ostatných liturgických úkonoch „každý, celebrant alebo veriaci, koná len to a všetko to, čo prináleží jeho funkcii podľa povahy veci a liturgických pravidiel“.163
254.    Ak sláveniu predsedá biskup, najmä v katedrálnom chráme, nech je obklopený svojím kňazstvom a prisluhujúcimi za plnej a činnej účasti ľudu. Ináč každému sláveniu s ľudom má spravidla predsedať kňaz alebo diakon a majú byť prítomní aj prisluhujúci.
255.    Kňaz alebo diakon, ktorý predsedá sláveniu ofícia, môže si vziať na albu alebo superpelíciu štólu, kňaz aj pluviál. Pri väčších slávnostiach si môžu obliecť pluviál aj viacerí kňazi a diakoni dalmatiku.
256.    Predsedajúcemu kňazovi alebo diakonovi prináleží pri sedadle začať ofícium úvodným veršom, začínať modlitbu Pána, predniesť záverečnú modlitbu, pozdraviť ľud, požehnať ho a prepustiť.
257.    Prosby môže predniesť kňaz alebo prisluhujúci.
258.    Ak nie je prítomný kňaz alebo diakon, ten, čo predsedá ofíciu, je len ako jeden medzi rovnými: nevstupuje do presbytéria, nepozdravuje ľud, ani ho nežehná.
259.    Tí, čo zastávajú úlohu lektora, čítajú dlhšie i kratšie čítania, pričom stoja na vhodnom mieste.
260.    Spev antifón, žalmov a iných spievaných častí nech začína spevák alebo speváci. Pokiaľ ide o psalmódiu, treba dodržať, čo sa hovorí v č. 121-125.
261.    Pri speve evanjeliového chválospevu v ranných chválach a vo vešperách možno incenzovať oltár a po ňom aj kňaza a ľud.
262.    Povinnosť chórovej modlitby sa vzťahuje na komunitu, nie na miesto, kde sa slávi ofícium; nemusí to byť nevyhnutne kostol, najmä ak ide o tie časti ofícia, ktoré sa neslávia slávnostným spôsobom.
263.    Všetci účastníci stoja:

  1. pri úvode k ofíciu a na úvodné verše jednotlivých posvätných hodín;

  2. pri prednese hymnu;

  3. pri prednese evanjeliového chválospevu;

  4. pri prosbách, modlitbe Pána a záverečnej modlitbe.

264.    Pri čítaniach, okrem evanjelia, všetci sedia a počúvajú.
265.    Pri prednese žalmov a iných chválospevov s ich antifónami zhromaždení buď sedia, alebo stoja, podľa toho, ako je zvykom.
266.    Všetci sa značia znakom kríža od čela k prsiam a od ľavého pleca k pravému:

  1. na začiatku modlitby pri Bože, príď mi na pomoc;

  2. na začiatku evanjeliového chválospevu Benediktus, Magnifikat a Nunk dimittis.

        Krížom na ústach sa značia na začiatku invitatória Pane, otvor moje pery.

II. Spev v ofíciu

267.    V rubrikách a predpisoch týchto všeobecných smerníc slová „hovoriť“ alebo „prednášať“ treba chápať podľa ďalej uvedených zásad tak o speve, ako aj o recitovaní.
268.    „Spievať posvätné ofícium sa naliehavo odporúča tým, čo ho slávia v chóre alebo spoločne, pretože to lepšie zodpovedá povahe tejto modlitby. Je to slávnostnejší spôsob a prejav hlbšieho spojenia sŕdc pri oslave Boha.“164
269.    To, čo vyhlasuje Druhý vatikánsky koncil o liturgickom speve, vzťahuje sa na každý liturgický úkon a najmä na liturgiu hodín.165 A hoci boli všetky jednotlivé prvky v liturgii hodín obnovené a usporiadané tak, aby ich mohol s úžitkom recitovať aj jednotlivec, mnohé z nich majú lyrický charakter, najmä žalmy, chválospevy, hymny a responzóriá, a preto ich zmysel sa plnšie vystihne len vtedy, keď sa spievajú.
270.    Teda spev pri slávení liturgie hodín nemožno považovať iba za nejakú okrasu, ktorá by sa pripájala k modlitbe len akoby zvonka; vyviera skôr z hlbín duše, ktorá sa modlí a chváli Boha, a plne a dokonale vyjadruje spoločenský charakter kresťanskej bohoslužby.
        Hodný sú teda pochvaly kresťanské zhromaždenia akéhokoľvek druhu, ktoré sa čo najčastejšie usilujú použiť túto formu modlitby. O tomto spôsobe modlitby treba v primeranej katechéze poučiť klerikov, rehoľníkov i veriacich a praktickými cvičeniami ich naň pripraviť, aby tak mohli s radosťou spievať posvätné hodiny, najmä na sviatky. Pretože spievať celé ofícium je dosť ťažké a na druhej strane chvála Cirkvi ani svojím pôvodom ani svojou povahou nie je len vecou klerikov alebo mníchov, ale týka sa celého kresťanského spoločenstva, treba brať do úvahy viaceré princípy, aby sa slávenie liturgie hodín mohlo konať správne a aby žiarilo úprimnosťou a krásou.
271.    Je nanajvýš vhodné ofícium spievať aspoň v nedele a sviatky, aby sa aj podľa miery použitia spevu rozoznali rozličné stupne slávnosti.
272.    Pretože nie všetky posvätné hodiny sú rovnako závažné, je osožné vyzdvihnúť aj spevom pred ostatnými tie posvätné hodiny, ktoré skutočne tvoria základy ofícia, totiž ranné chvály a vešpery.
273.    A hoci sa odporúča celé slávenie spievať, ak, pravdaže, spev vyniká z umeleckej i duchovnej stránky, predsa niekedy možno uplatniť zásadu „odstupňovaného“ slávenia jednak z praktických príčin, jednak preto, že jednotlivé prvky liturgického slávenia sa bez rozdielu nezrovnoceňujú, ale každému z nich sa dá pôvodný zmysel a pravé poslanie. Takto sa dívame na liturgiu hodín nie ako na krásny pamätník dávnych čias, ktorý by si žiadal, aby sa bez zmeny zachoval na vzbudenie obdivu, ale naopak, môže sa znova oživiť a získať na dôležitosti a znova sa stať jasným svedectvom čulého života určitej komunity.
        Podstatou „odstupňovaného“ slávenia je teda to, že sa pripúšťa viacero medzistupňov medzi ofíciom, ktoré sa spieva celé, a medzi jednoduchým recitovaním všetkých častí. Tento spôsob umožňuje veľkú a príjemnú pestrosť, ktorej stupeň sa určuje charakterom dňa alebo slávenej posvätnej hodiny, povahou jednotlivých prvkov, z ktorých sa ofícium skladá, a napokon aj veľkosťou alebo typom spoločenstva, ba aj počtom spevákov, ktorí sú poruke v takých okolnostiach.
        S ohľadom na túto väčšiu variabilitu sa bude môcť spievaná verejná chvála Cirkvi konať častejšie ako predtým a bude sa môcť mnohotvárne prispôsobovať rozličným okolnostiam; je nemalá nádej, že sa pre naše časy nájdu nové cesty a nové formy, ako to bolo vždy v živote Cirkvi.
274.    Pri liturgických úkonoch s latinským spevom má sa dávať za rovnakých podmienok prednosť gregoriánskemu chorálu, pretože je vlastným spevom rímskej liturgie.166 Cirkev však „nevylučuje z liturgických úkonov nijaký druh posvätnej hudby, ak zodpovedá duchu liturgického úkonu a povahe jeho jednotlivých častí a nezabraňuje potrebnej a aktívnej účasti ľudu“.167 Ak pri spievanom ofíciu chýba nápev na určitú antifónu, nech sa vezme iná antifóna z tých, ktoré sú k dispozícii, len nech je vhodná podľa ustanovenia č. 113, 121-125.
275.    Pretože liturgiu hodín možno konať aj v národnom jazyku, „musí sa starostlivo dbať na to, aby sa pripravili melódie, ktoré sa budú používať pri speve posvätného ofícia v národnom jazyku“.168
276.    Nič však nebráni tomu, aby sa v jednom a tom istom slávení nespievali rozdielne časti rozličným jazykom.169
277.    Ktoré prvky treba predovšetkým vybrať na to, aby sa spievali, vyplýva zo správneho usporiadania liturgického slávenia, ktoré si vyžaduje, aby sa presne zachovával zmysel a povaha každej časti a spevu. Spev si svojou povahou vyžadujú170 predovšetkým aklamácie, odpovede na pozdravy kňaza a prisluhujúcich a odpovede na litániové prosby, ďalej antifóny a žalmy, opakované verše čiže odpovede (responsa), ako aj hymny a chválospevy.171
278.    O žalmoch je známe (porov. č. 103-120), že sa úzko spájajú s hudbou. To dosvedčuje židovská i kresťanská tradícia. K naozaj plnému pochopeniu mnohých žalmov nemálo prispieva aj to, že sa spievajú alebo aspoň chápu v tomto poetickom a hudobnom svetle. Keď je teda možné, treba dať tejto forme prednosť aspoň vo význačné dni a v hlavných posvätných hodinách, a to podľa vlastnej pôvodnej povahy žalmov.
279.    O rozličných spôsoboch prednesú psalmódie sa hovorí v č. 121-123. Ich pestrosť má vyplynúť nie tak z vonkajších okolností, ako skôr z rozdielneho druhu žalmov, ktoré sa vyskytujú v tom istom slávení; preto vari bude lepšie počúvať múdroslovné alebo historické žalmy, kým naopak hymny alebo vďakyvzdania si priam žiadajú spoločný spev. Veľmi však záleží na tom, aby slávenie nebolo strnulé ani vyumelkovane, aby sa teda nekládol dôraz len, na zachovávanie číro formálnych predpisov, ale aby zodpovedalo vnútornej skutočnosti. Predovšetkým sa totiž treba usilovať o to, aby duše boli preniknuté láskou k opravdivej modlitbe Cirkvi a aby im chválenie Boha pôsobilo radosť (porov. Ž 147).
280.    Hymny, ak sa vyznačujú z obsahovej a umeleckej stránky, môžu podporovať aj modlitbu toho, kto ofícium len recituje. Samy osebe sú však určené na spev. Preto sa odporúča, aby sa pri spoločnom slávení, ak je to možné, spievali.
281.    Krátke responzórium po čítaní v ranných chválach a vešperách, o ktorom sa hovorí v č. 49, je samo osebe určené na spievanie, a to spoločné.
282.    Aj responzóriá po čítaniach v posvätnom čítaní si vyžadujú svojou povahou a funkciou spev. No v rámci ofícia sú upravené tak, aby si zachovali svoju pôsobivosť aj pri recitovaní jednotlivcom. Častejšie sa budú môcť spievať responzóriá s hudobnými nápevmi jednoduchšími a ľahšími ako tie, ktoré sú vybrané zo starých liturgických prameňov.
283.    Dlhšie a kratšie čítania nie sú samy osebe určené na spievanie. Keď sa čítajú, treba starostlivo dbať na to, aby sa čítali dôstojne, jasne a zreteľne, tak, aby ich všetci mohli naozaj počuť a dobre rozumieť. Preto pri čítaniach je prijateľný len taký spievaný prednes, ktorý umožňuje lepšie počuť slová a ľahšie rozumieť texty.
284.    Texty, ktoré prednáša iba predsedajúci, ako sú modlitby, možno spievať, najmä v latinskom jazyku, tak, aby vyzneli dôstojne a pekne. Ťažšie to však bude v niektorých národných jazykoch; aj tu spev má pomôcť všetkým jasnejšie vnímať slová textu.


1  Porov. Sk 1, 14; 4, 24; 12, 5. 12; porov. Ef 5, 19-21.
2  Porov. Sk 2, 1-15.
3  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 83.
4  Lk 3, 21-22.
5  Lk 6, 12.
6  Mt 14, 19; 15, 36; Mk 6, 41; 8, 7; Lk 9, 16; Jn 6, 11.
7  Lk 9, 28-29.
8  Mk 7, 34.
9  Jn 11, 41 n.
10  Lk 9, 18. 
11  Lk 11, 1.
12  Mt 11, 25 n.; Lk 10, 21 n. 
13  Mt 19, 13.
14  Lk 22, 32.
15  Mk 1, 35; 6, 46; Lk 5, 16; Porov. Mt 4, 1 par.; Mt 14, 23.
16  Mk 1, 35.
17  Mt 14, 23. 25; Mk 6, 46. 48.
18  Lk 6, 12.
19  Lk 4, 16.
20  Mt 21, 13 par.
21  Mt 14, 19 par.; Mt 15, 36 par.
22  Mt 26, 26 par.
23  Lk 24, 30.
24  Mt 26, 30 par.
25  Jn 12, 27 n.
26  Jn 17, 1-26.
27  Mt 26, 36-44 par.
28  Lk 23, 34. 46; Mt 27, 46; Mk 15, 34.
29  Porov. Hebr 7, 25.
30  Mt 5, 44; 7, 7; 26, 41; Mk 13, 33; 14, 38; Lk 6, 28; 10, 2; 11, 9; 22, 40. 46.
31  Jn 14, 13 n.; 15, 16; 16, 23 n., 26.
32  Mt 6, 9-13; Lk 11, 2-4.
33  Lk 18, 1.
34  Lk 18, 9-14.
35  Lk 21, 36; Mk 13, 33.
36  Lk 11, 5-13; 18, 1-8; Jn 14, 13; 16, 23.
37  Mt 6, 5-8; 23, 14; Lk 20, 47; Jn 4, 23.
38  Rim 8, 15. 26; 1 Kor 12, 3; Gal 4, 6; Júd 20.
39  2 Kor 1, 20; Kol 3, 17.
40  Hebr 13, 15.
41  Rim 12, 12; 1 Kor 7, 5; Ef 6, 18; Kol 4, 2; 1 Sol 5, 17; 1 Tim 5, 5; 1 Pt 4, 7.
42  1 Tim 4, 5; Jak 5, 15 n.; 1 Jn 3, 22; 5, 14 n.
43  Ef 5, 19 n.; Hebr 13, 15; Zjv 19, 5.
44  Kol 3, 17; Flp 4, 6; 1 Sol 5, 17; 1 Tim 2, 1.
45  Rim 8, 26; Flp 4, 6.
46  Rim 15, 30; 1 Tim 2, 1 n.; Ef 6, 18; 1 Sol 5, 25; Jak 5, 14. 16.
47  1 Tim 2, 5; Hebr 8, 6; 9, 15; 12, 24.
48  Rim 5, 2; Ef 2, 18; 3, 12.
49  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 83.
50  Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 10.
51  Sv. Augustín, Enarrat. in psalm. 85, 1: CCL 39, 1176.
52  Porov. Lk 10, 21, keď Ježiš „zaplesal v Duchu Svätom a povedal: Zvelebujem ťa, Otče...“
53  Porov. Sk 2, 42 (grécky text).
54  Porov. Mt 6, 6.
55  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 12.
56  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 83-84.
57  Porov. tamže, č. 88.
58  Porov. tamže, č. 94.
59  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, č. 5.
60  Druhý vat. koncil, dekrét o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, č. 30.
61  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 5.
62  Porov. tamže, č. 83 a 98.
63  Tamže, č. 7.
64  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 10.
65  Tamže, č. 33.
66  Porov. tamže, č. 24.
67  Porov. tamže, č. 33.
68  1 Sol 5, 17.
69  Porov. Hebr 13, 15.
70  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 84.
71  Tamže, č. 85.
72  Porov. tamže, č. 83.
73  Druhý vat. koncil, dogm. konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, č. 50; porov. konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 8 a 104.
74  Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 48.
75  Porov. Rim 8, 19.
76  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 83.
77  Porov. Hebr 5, 7.
78  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, č. 6.
79  Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 41.
80  Porov. ďalej, č. 24.
81  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o primeranej obnove rehoľného života Perfectae caritatis, č. 7.
82  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 10.
83  Tamže, č. 2.
84  Porov. Jn 15, 5.
85  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 86.
86  Porov. Ef 2, 21-22.
87  Porov. Ef 4, 13.
88  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 2.
89  Porov. tamže, č. 90; sv. Benedikt, Regula monasteriorum, kap. 19.
90  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, č. 14; dekrét o kňazskej výchove Optatam totius, č. 8.
91  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 26.
92  Porov. tamže, č. 41.
93  Druhý vat. koncil, dekrét o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, č. 11.
94  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 42; porov. dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 10.
95  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 26 a 84.
96  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, č. 17.
97  Druhý vat. koncil, dekrét o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, č. 15.
98  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 100.
99  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, č. 5.
100  Porov. ďalej, č. 100-109.
101  Druhý vat. koncil, dekrét o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, č. 33; porov. dekrét o primeranej obnove rehoľného života Perfectae caritatis, č. 6. 7. 15; porov. dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, č. 15.
102  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 99.
103  Porov. tamže, č. 100.
104  Porov. Jn 4, 23.
105  Porov. Druhý vat. koncil, deklarácia o kresťanskej výchove Gravissimum educationis, č. 2; dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 16.
106  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 11.
107  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, č. 13.
108  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 41; dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 21.
109  Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 26; dekrét o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, č. 15.
110  Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, č. 13.
111  Porov. tamže, č. 5.
112  Porov. Jn 10, 11; 17, 20. 23.
113  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 90.
114  Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 41.
114a  Porov. CIC, can. 276 § 2, 3 a 1174 § 1.
115  Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Božom zjavení Dei verbum, č. 25; dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, č. 13.
116  Porov. CIC, can. 276 § 2, 3; Pavol VI., motu proprio Sacrum Diaconatus ordinem, 18. VI. 1967, č. 27; AAS 59 (1967), str. 703.
117  Porov. Posv. kongregácia obradov, inštrukcia Inter Oecumenici, 26. IX. 1964, č. 78b: AAS 56 (1964), str. 895.
118  Porov. Druhý. vat. koncil, konšt, o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 95.
119  Porov. Sk 4, 32.
120  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 100.
121  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, i. 26. 28-30.
122  Porov. tamže, č. 27.
123  Porov. Hebr 3, 7 — 4, 16.
124  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 89 a; porov. tamže, č. 100.
125  Sv. Bazil Veľký, Regulae fusius tractatae, Resp. 37, 3: PG 31, 1014.
126  Sv. Cyprián, De oratione dominica, 35: PL 4, 561.
127  Sv. Bazil Veľký, cit. d.: PG 31, 1015.
128  Porov. Ž 141, 2.
129  Kasián, De institutionecoenob., lib. 3, kap. 3; PL 49, 124. 125.
130  Sv. Cyprián, De oratione dominica, 35: PL 4, 560.
131  Rímsky pontifikál, Obrady vysviacky kňazov, č. 14.
132  Sv. Ambróz, De officiis ministrorum I, 20, 88: PL 16, 50; Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Božom zjavení Dei verbum, č. 25.
133  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 89 c.
134  Sermo Guelferbytanus 5: PLS 2, 550.
135  Sermo Guelferbytanus 5: PLS 2, 552.
136  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 89 e.
137  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 38.
138  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 90.
139  Regula monasteriorum, kap. 19.
140  Porov. sv. Benedikt, Regula monasteriorum, kap. 19.
141  Mt 22, 44 n.
142  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 91.
143  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 102.
144  Sv. Gregor Veľký, Homilia 34 in Evangelia: PL 76, 1282.
145  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 38.
146  Sv. Vincent Lerinský, Commonitorium, 2: PL 50, 640. 
147  Sv. Bernard, Sermo 3 in Vigilia Nativitatis 1: PL 183 (edit. 1879), 94.
148  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 92 c.
149  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 93.
150  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 38.
151  Tak napr. sv. Ján Zlatoústy, In Epist. ad Tim I, Homilia 6: PG 62, 530.
152  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 38.
153  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 83 a 89.
154  Porov. ďalej, č. 256.
155  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 30.
156  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 100.
157  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 111.
158  Porov. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári, č. 52.
159  Porov. tamže, č. 52 c.
160  Porov. Tabuľku liturgických dní, č. 4 a 8.
161  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 51.
162  Porov. vyššie, č. 100-109.
163  Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 28.
164  Posv. kongr. obradov, inštrukcia Musicam sacram z 5. marca 1967, č. 37: AAS 59 (1967), str. 310; porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 99.
165  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 113.
166  Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 116.
167  Posv. kongr. obradov, inštrukcia Musicam sacram z 5. marca 1967, č. 9: AAS 59 (1967), str. 303; porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 116.
168  Posv. kongr. obradov, inštrukcia Musicam sacram z 5. marca 1967, č. 41; porov. č. 54-61: AAS 59 (1967), str. 312. 316-317.
169  Posv. kongr. obradov, inštrukcia Musicam sacram z 5. marca 1967, č. 51: AAS 59 (1967), str. 315.
170  Porov. tamže, č. 6; str. 302.
171  Porov. tamže, č. 16a, 38; str. 305. 311.


Prepis © 1999-2015 Martin Halčák SJ
Úpravy, HTML © Juraj Vidéky
Poznámka: Výraz Obdobie „cez rok“ použitý v tlačenom vydaní týchto smerníc bol zmenený podľa súčasného správneho používaného liturgického pojmu na Cezročné obdobie.