Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev Dan 3, 52-57

Všetko tvorstvo nech chváli Pána

Katechéza pre ranné chvály, 2. týždeň | 4. týždeň

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 12. decembra 2001

1.

Chválospev, ktorý sme práve počuli zaznieť, je z prvej časti dlhého a krásneho hymnusu, ktorý je vsadený v gréckej verzii v Knihe proroka Daniela. Spievajú ho traja hebrejskí mládenci vhodení do pece, pretože odmietli klaňať sa soche babylonského kráľa Nabuchodonozora. Druhá časť tohto chválospevu sa predkladá v liturgii hodín na ranné chvály na nedele prvého a tretieho týždňa v liturgickom žaltári.

Kniha proroka Daniela, ako je známe, odráža nepokoje, nádeje a aj apokalyptické očakávania vyvoleného ľudu, ktorý v dobe Machabejcov bojoval, aby mohol žiť podľa zákona daného Bohom.

Traja mládenci v ohnivej peci zázračne uchovaní od plameňov spievajú Bohu hymnus dobrorečenia. Tento hymnus sa podobá litániám opakovaným a zároveň novým: ich vzývania vystupujú k Bohu ako špirály incenzu, ktoré obehujú priestor v podobných tvaroch a predsa niekedy rovnakých. Modlitba sa nebojí opakovania, ako milovaný neváha milovanej bez konca zdôrazňovať celú svoju lásku. Trvať na tých samých otázkach je znakom intenzity a mnohorakosti odtieňov v citoch, vnútorných chveniach a náklonnostiach.

2.

Počuli sme znieť začiatok tohto kozmického hymnusu, ktorý je v tretej hlave u Daniela vo veršoch 52-57. Je to úvod, ktorý predchádza nádherné defilé stvorení zahrnutých v chvále. Spev vo svojom litániovom rozložení v panoramatickom pohľade na všetko nám odhaľuje postupnosť členov, čo vytvárajú osnovu celého hymnusu. Začína sa so šiestimi vzývania obrátenými priamo k Bohu; po nich nasleduje všeobecná výzva a „všetky Pánove diela“, aby otvorili svoje ideálne pery na dobrorečenie (porov. v. 57).

Toto je časť, o ktorej dnes rozjímame a ktorú nám liturgia predkladá na ranné chvály na nedeľu druhého týždňa. Postupne sa spev rozprestiera tak, že zvoláva všetky stvorenia na nebi a na zemi chváliť a velebiť ich Pána.

3.

Naša úvodná časť sa bude brať druhý raz v liturgii na ranné chvály v nedeľu štvrtého týždňa. Preto vyberme teraz len niektoré prvky na našu úvahu. Prvým je výzva na velebenie: „Zvelebený si...“, ktorá na konci bude: „Velebte...!“

V Biblii jestvujú dve formy požehnania, ktoré sa navzájom splietajú. Z jednej strany je to požehnanie, ktoré zostupuje od Boha: Pán požehnáva svoj ľud (porov. Nm 6, 24-27). Je to účinné požehnanie, prameň plodnosti, šťastia a prospievania. Z druhej strany je to požehnanie, ktoré stúpa zo zeme k nebu. Človek, požehnaný božskou štedrosťou, dobrorečí Bohu, chváli ho, ďakuje mu a vyvyšuje ho: „Dobroreč, duša moja, Pánovi.“ (Ž 103, 1; 104, 1).

Božie požehnanie je často sprostredkované kňazmi (porov. Nm 6, 22-23. 27; Sir 50, 20-21) vkladaním rúk; ľudské dobrorečenie sa, naopak, vyjadruje v liturgickom hymnuse, ktorý stúpa k Pánovi zo zhromaždenia veriacich.

4.

Druhý prvok, ktorý pozorujeme v teraz predloženom úryvku, aby sme o ňom rozjímali, tvorí antifóna. Mohli by sme si predstaviť, ako sólista v chráme plnom ľudu intonuje dobrorečenie: „Zvelebený si, Pane...“ a vymenúva rozličné obdivuhodné Božie skutky, kým zhromaždenie veriacich stále opakuje formulu: „Hoden chvály a slávy naveky.“ A tak je to aj so žalmom 136, nazvanom „Veľký Hallel“, čo znamená veľkú chválu, kde ľud opakuje: „Lebo jeho milosrdenstvo je večné,“ kým sólista vymenúva rozličné skutky spásy, ktoré vykonal Pán pre svoj ľud.

Predmetom chvály v našom žalme je predovšetkým Božie meno „slávne a sväté“, ohlasovanie ktorého zaznieva v chráme, keďže je ono „sväté, slávne“. Kňazi a ľud, keď rozjímajú vo viere o Bohu, ktorý je „na tróne svojho kráľovstva“, cítia nad sebou pohľad, ktorý „preniká priepasti“, a toto vedomie dá im vyraziť zo srdca chválu: „Zvelebený... zvelebený...“. Boh, ktorý „tróni nad cherubmi“ a svoj príbytok má „na nebeskej oblohe“, je predsa blízky svojmu ľudu, ktorý sa preto cíti chránený a bezpečný.

5.

Obnovený návrh tohto chválospevu na ranné chvály nedele, týždennej Veľkonočnej noci kresťanov, je výzva otvoriť oči pred novým stvorením, ktoré má svoj pôvod práve v Ježišovom zmŕtvychvstaní. Gregor Nyssenský, Otec gréckej Cirkvi v štvrtom storočí, vysvetľuje, že Veľkou nocou Pána „sa tvorí nové nebo a nová zem... utvára sa človek inakšie, na obraz svojho Stvoriteľa skrze narodenie zhora“ (porov. Jn 3, 3. 7). A pokračuje: „Ak ten, čo hľadí na vnímateľný svet, vyvodzuje prostredníctvom viditeľných vecí neviditeľnú krásu..., tak ten, čo hľadí na tento nový svet duchovného stvorenia, vidí v ňom toho, ktorý sa stal všetkým vo všetkom, pričom vedie myseľ prostredníctvom pochopiteľných vecí našej rozumovej prirodzenosti k tomu, čo prevyšuje ľudské chápanie“ (Lasngerveck H., Gregorii Nysseni Opera, VI, 1-22 passim, s. 385).

Pri speve tohto chválospevu sa veriaci kresťan pozýva teda na rozjímanie o svete prvého stvorenia s pohľadom na profil druhého otvoreného smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša. A toto rozjímanie privádza všetkých vstúpiť, akoby tancujúc od radosti, do jedinej Kristovej Cirkvi.

Z L’Osservatore Romano, č. 50
(týždenné vydanie v taliančine) z 12. decembra 2001


Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 19. februára 2003

1.

„Vtedy tí traja mládenci akoby jednými ústami chválili a oslavovali Boha a velebili ho v peci.“ (Dan 3, 51). Táto veta uvádza slávny chválospev, ktorý sme práve počuli v jeho podstatnej časti. Nachádza sa v Knihe proroka Daniela v časti, ktorá sa nám zachovala len v gréckej reči, a ktorý spievajú odvážni svedkovia viery, ktorí sa nechceli klaňať kráľovej soche a radšej dali prednosť tragickej smrti, mučeníctvu v ohnivej peci.

Sú to traja mladí Hebreji, ktorých posvätný autor umiestňuje do dejinného kontextu vlády Nabuchodonozora, hrozného babylonského vladára, ktorý v roku 586 pred Kr. zničil sväté mesto Jeruzalem a deportoval Izraelitov k „babylonským riekam“ (porov. Ž 137). V krajnom nebezpečenstve, keď plamene už olizovali ich telá, nachádzajú silu „chváliť, oslavovať a velebiť Boha“, v istote, že Pán vesmíru a dejín ich nevydá smrti a ničote.

2.

Biblický autor, ktorý to opísal o niekoľko storočí neskôr, evokuje túto hrdinskú udalosť na povzbudenie svojich súčasníkov, aby vysoko držali zástavu viery počas prenasledovania sýrsko-helénskych kráľov v druhom storočí pred Kr. Práve vtedy zaznamenáva odvážnu reakciu Machabejcov, ktorí bojujú za slobodu hebrejskej viery a tradície.

Chválospev tradične nazvaný „chválospev troch mládencov“ sa podobá fakli, ktorá osvetľuje temnoty času útlaku a prenasledovania, obdobie, ktoré sa často opakovalo v dejinách Izraela i_v samých dejinách kresťanstva. A my vieme, že prenasledovateľ si vždy neberie tvár násilného a krutého utláčateľa, ale skôr sa teší z toho, že izoluje spravodlivého posmechom a iróniou a sarkasticky sa ho pýta: „Kdeže je tvoj Boh?“ (Ž 42, 4. 11).

3.

Vo velebení, ktorému traja mládenci dávajú stúpať z vyhne skúšky k všemohúcemu Pánovi, sú zapojené všetky stvorenia. Ony splietajú určitý druh mnohofarebného gobelínu, kde žiaria hviezdy, striedajú sa ročné obdobia, pohybujú sa živočíchy, zjavujú sa anjeli a predovšetkým spievajú „Pánovi služobníci“ a „svätí a pokorní srdcom“ (porov. Dan 3, 85. 87).

Úryvok, ktorý bol skôr prednesený, predchádza táto veľkolepá výzva všetkého tvorstva. Predstavuje prvú časť chválospevu, ktorá, naopak evokuje slávnu prítomnosť Pána, transcendentnú a predsa blízku. Áno, pretože Boh je v nebi, odkiaľ „preniká pohľadom priepasti“ (porov. 3. 55), ale je aj v sionskom „svätom slávnom chráme“ (porov. 3, 53). On sedí na „tróne svojho kráľovstva“, večnom a nekonečnom (porov. 3, 54) ale „tróni aj nad cherubmi“ (porov. 3, 55) v arche zmluvy umiestnenej vo Svätyni svätých jeruzalemského chrámu.

4.

Je to Boh, ktorý je nad nami a je schopný nás svojou mocou zachrániť; ale je to Boh aj blízky svojmu ľudu, uprostred ktorého chce prebývať „v svojom svätom slávnom chráme“ a zjavovať tak svoju lásku. Lásku, ktorú v plnosti zjaví tým, že dá svojmu Synovi Ježišovi Kristovi, „plnému milosti a pravdy“ „prebývať medzi nami“ (porov. Jn 1, 14). On zjaví svoju lásku v plnosti, keď pošle medzi nás Syna, aby sa pripodobnil vo všetkom, okrem hriechu, nášmu postaveniu poznačenom skúškami, utláčaním, samotou a smrťou.

Chvála troch mládencov Bohu Spasiteľovi pokračuje v Cirkvi rozličným spôsobom. Napríklad svätý Klement Rímsky na záver svojho Listu Korinťanom vkladá dlhú modlitbu chvály a dôvery, celú preniknutú biblickými spomienkami a pravdepodobne odráža starobylú rímsku liturgiu. Je to modlitba vďaky Pánovi, ktorý napriek zdanlivému víťazstvu zla vedie dejiny k dobrému koncu.

5.

Tu je jedna časť:

„Ty si otvoril oči nášho srdca (porov. Ef 1, 18),

aby sme poznali teba jediného (porov. Jn 17, 3),

najvyššieho na výsostiach nebies,

Svätého, ktorý je vo svätých.

Ty ponižuješ nadutosť pyšných (porov. Iz 13, 11),

ty maríš myšlienky pohanov (porov. Ž 33, 10),

dvíhaš ponížených a ponižuješ povýšených (Jób 5, 11).

Dávaš zbohatnúť aj schudobnieť (porov. 1 Sam 2, 7),

zabíjaš aj oživuješ (porov. Dt 32, 39).

jediný dobrodinec duchov

a Boh každého tela,

ty prenikáš pohľadom priepasti (porov. Dn 3, 55).

skúmaš ľudské skutky,

pomáhaš ohrozeným,

zachraňuješ zúfalých (porov. Jdt 9, 11),

si stvoriteľom a udržovateľom každého ducha.

Ty rozmnožuješ národy na zemi

a zo všetkých si vyberáš tých, čo ťa milujú

skrze tvojho milovaného Syna Ježiša Krista,

skrze ktorého si nás vyučil, posvätil a povýšil.“

(Clemente Romano, Lettera ai Corinzi, 59, 3: I_Padri Apostolici, Roma 1976, pp. 88-89; slovenský text v LH, zv. III, str. 13-14: druhé čítanie pre pondelok 1. týždňa Cezročného obdobia.)

Z L’Osservatore Romano, č. 8
(týždenné vydanie v nemčine) z 21. februára 2003


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky