Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev – Dt 32, 1-12

Božie dobrodenia ľudu

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 19. júna 2002

1.

„Mojžiš predniesol pred zhromaždením celého Izraela slová tejto piesne až do konca“ (Dt 31, 30). Tak čítame v úvode ku chválospevu práve prednesenému, ktorý je vzatý z posledných strán Knihy Deuteronómium, a to z 31. kapitoly. Liturgia chvál vybrala z tohto chválospevu prvých dvanásť veršov, vidiac v nich radostný hymnus na Pána, ktorý chráni svoj ľud a s láskou sa stará oň uprostred nebezpečenstiev i_všetkých ťažkostí dňa. Rozbor chválospevu ukázal, že ide o dávny text, no z obdobia až po Mojžišovi, ktorému ho vložili na pery, aby mu dodali slávnostnejší charakter. Tento liturgický spev stojí pri samých koreňoch dejín izraelského ľudu. Nechýbajú na tejto modlitbovej stránke odkazy na niektoré žalmy alebo spojenia s nimi a s posolstvami prorokov: je to sugestívne a silné vyjadrenie viery Izraela.

2.

Mojžišov chválospev je obsiahlejší než úryvok, ktorý podáva Liturgia chvál a ktorý vytvára len prelúdium. Niektorí odborníci si myslia, že sa v skladbe určuje literárny druh, ktorý sa technicky definuje hebrejským slovom ríb, čo znamená „hádka, procesný spor“. Obraz Boha prítomného v Biblii nejaví sa celkom ako obraz temného bytia, anonymná a krutá energia, nepochopiteľná skutočnosť. Naopak, je to osoba, ktorá cíti, koná, reaguje, miluje i_odsudzuje, má účasť na živote svojich stvorení a nie je indiferentná k ich dielam. Tak aj v našom prípade Pán zvoláva istý druh súdnej poroty a v prítomnosti svedkov ohlasuje zločiny obvineného ľudu; žiada trest, no rozsudok necháva presiaknuť nekonečným milosrdenstvom. Sledujme teraz stopy tejto udalosti, aj keď sa zastavíme iba pri veršoch, ktoré nám ponúka liturgia.

3.

Hľa, hneď sa spomínajú príslušní kozmickí svedkovia: „Počujte nebesia... zem nech načúva...“ (Dt 32, 1). V tomto symbolickom procese Mojžiš koná akoby verejnú službu. Jeho slovo je účinné a plodné ako slovo proroka a je výrazom Božieho slova. Poznamenajme významný príliv obrazov, ktoré to definujú: ide o znamenia vzaté z prírody, ako dážď, rosa, lejak, šum a jemný prúd vody, čo spôsobí, že sa zem zazelená a pokryje sa steblami obilia.

Hlas Mojžiša ako hlas proroka a tlmočníka Božieho slova oznamuje skorý vstup veľkého sudcu, Pána, na scénu, vyslovuje jeho najsvätejšie meno, pričom zdôrazňuje jednu z jeho mnohých vlastností. Pán je tu totiž nazývaný Skala (porov. v. 4); je to titul, ktorým je posiaty ako hviezdami celý náš chválospev (porov. v. 15. 18. 30. 31. 37); je to obraz, ktorý vyzdvihuje stabilnú a neotrasiteľnú vernosť Boha, veľmi rozdielnu od nevernosti a nestálosti ľudu. Téma sa rozvíja sériou tvrdení o Božej spravodlivosti: „Jeho diela sú dokonalé, lebo sú spravodlivé všetky jeho cesty. Boh je verný a niet v ňom neprávosti, spravodlivý je a priamy“ (v. 4).

4.

Po slávnostnom predstavení Najvyššieho sudcu, ktorý je aj poškodenou stranou, spevák sa zahľadí na obžalovaného. Aby ho mohol definovať, použije tu účinný obraz Boha ako otca (porov. v. 6). Jeho stvorenia, tak veľmi milované, sú nazývané jeho synmi, hoci sú to „odrodilí synovia“ (porov. v. 5).

Vieme totiž, že už v Starom zákone jestvuje pojem Boha ako otca, ktorý sa stará o svojich synov, ale tí ho často sklamú (Ex 4, 22; Dt 8, 5; Ž 103, 13; Sir 51, 10; Iz 1, 2; 63, 16; Oz 11, 1-4). Preto toto oznámenie nie je ľahostajné, ale vášnivé: „Takto sa odplácate Pánovi, ľud hlúpy a nerozumný? Nie je on tvoj otec, ktorý si ťa vybral, ktorý ťa utvoril a upevnil?“ (Dt 32, 6). Je naozaj veľmi odlišné vzbúriť sa proti neúprosnému vládcovi alebo obrátiť sa proti milujúcemu otcovi.

Aby Mojžiš skonkretizoval hlavný bod obžaloby a v úprimnom srdci vzbudil náčrt obrátenia, odvoláva sa na pamäť: „Spomeň si na dávne dni, rozmýšľaj o všetkých pokoleniach“ (v. 7). Biblická viera je totiž „pamätníkom“, teda objavovaním večnej Božej činnosti rozsiatej v priebehu čias; je to účinné sprítomnenie tej spásy, ktorú Pán daroval a neprestajne ponúka človeku. Veľký hriech nevernosti súvisí so „zabúdaním“, ktoré vymazáva spomienku na Božiu prítomnosť v nás a v dejinách.

5.

Základnou udalosťou, na ktorú nemáme zabúdať, je prechod púšťou po odchode z Egypta, čo je ústrednou témou Deuteronómia i_celého Pentateuchu. Pripomína sa tak hrozná a dramatická cesta sinajskou púšťou, „uprostred zavýjania púšte“ (porov. 10), ako sa hovorí v obraze silne citovo rozprestretom. Tam sa Boh skláňa nad ľudom s prekvapujúcou nežnosťou a láskou. K otcovskému symbolu sa pripája aj narážka na materský symbol orla: „Ujal sa a dával naň pozor a strážil ho ako zrenicu svojho oka. Ako keď orol durí k letu svoje mláďatá a krúži nad nimi, tak rozprestiera svoje krídla a zachytáva ho a nesie ho na svojich perutiach“ (v. 10-11). Cesta po púštnej stepi sa tak mení na pokojnú a jasnú cestu, pretože je tu ochranný plášť Božej lásky.

Chválospev pripomína aj Sinaj, kde sa Izrael stal Pánovým spojencom, jeho „podielom“ a „dedičným údelom“, čo je veľmi vzácnou skutočnosťou (porov. v. 9; Ex 19, 5). Mojžišov chválospev sa takým spôsobom stáva skúškou srdca a svedomia, aby Božím dobrodeniam zodpovedal napokon nie hriech, ale vernosť.

Z L’Osservatore Romano, č. 25
(týždenné vydanie v taliančine) z 21. júna 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky