Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev – Ex 15, 14a. 8-13. 17-18

Hymnus víťazstva po prechode cez Červené more

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 21. novembra 2001

1.

Tento hymnus víťazstva (porov. Ex 15. 1-18) zaradený do ranných chvál v sobotu prvého týždňa nám pripomína kľúčovú chvíľu dejín spásy: udalosť z knihy Exodus, keď Boh zachránil Izraela v situácii ľudskej beznádeje. Fakty sú známe: po dlhom otroctve v Egypte teraz pri prechode do zasľúbenej zeme Hebrejov dostihlo faraónove vojsko a nič by ich nebolo zachránilo pred zničením, keby Pán nebol zasiahol svojou mocnou rukou. Hymnus preťahuje opísanie postupnosti zámerov ozbrojeného nepriateľa: „Budem ich prenasledovať, chytím ich; rozdelím korisť...“ (Ex 15, 9).

Ale čo môže aj veľké vojsko proti Božej všemohúcnosti? Boh rozkazuje moru, aby otvorilo priechod pre napadnutý ľud a uzavrie sa pri prechode agresorov:.„Zavial tvoj vietor a prikrylo ich more; utonuli sťa olovo v mohutných vodách.“ (Ex 15, 10).

Sú to silné obrazy, ktoré chcú dať rozmer Božej veľkosti tým, že vyjadrujú úžas ľudu, ktorý akoby neveril svojim očiam a zleje sa na jediný hlas v mohutnom hymne: „Pán je moja sila a moja udatnosť, on ma zachránil. On je môj Boh, chcem ho velebiť; Boh môjho otca, budem ho chváliť.“ (Ex 15, 2).

2.

Chválospev nehovorí len o získanom oslobodení; označuje aj pozitívny zisk, ktorý nie je nič iné než vstup do Božieho príbytku pre život v spoločenstve s ním: „Vo svojom milosrdenstve si viedol ľud, ktorý si vykúpil, svojou silou si ho niesol k svojmu svätému príbytku.“ (Ex 15, 13). Z tohto pohľadu táto udalosť nebola len základom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom, ale sa stáva „symbolom“ celých dejín spásy. Toľkokrát zakúsi Izrael podobné situácie a Exodus sa presne znova aktualizuje. Osobitným spôsobom táto udalosť je predobrazom veľkého oslobodenia, ktoré uskutočnil Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.

Preto sa tento náš hymnus ozýva ako osobitná téma Veľkonočnej vigílie, aby intenzitou svojich obrazov osvetlil to, čo sa naplnilo v Kristovi. V ňom sme boli zachránení nie od ľudského utláčateľa, ale z otroctva satana a hriechu, ktorý od počiatku ťaží osud ľudstva. S Kristom sa ľudstvo dáva na pochod po ceste, ktorá vedie do Otcovho domu.

3.

Toto oslobodenie už uskutočnené v tajomstve a prítomné v krste, ako semeno života k rastu, dosiahne svoju plnosť na konci čias, keď sa Kristus vráti v sláve a „odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcovi“ (1 Kor 15, 24). Práve na tento konečný, eschatologický horizont nás pozýva hľadieť liturgia hodín, keď uvádza náš chválospev citátom z Apokalypsy: „Tí, čo zvíťazili nad šelmou..., spievali pieseň Mojžiša, Božieho služobníka“ (Zjv 15, 2. 3).

Na konci čias sa plne uskutoční pre všetkých spasených to, čoho predobrazom je udalosť z Exodu a čo Kristova Veľká noc naplnila definitívnym spôsobom, ale otvoreným k budúcnosti. Naša spása je totiž skutočná a hlboká, ale stojí medzi „už“ a „ešte nie“ pozemských podmienok, ako nám pripomína apoštol Pavol: „V nádeji sme spasení“ (Rim 8, 24).

4.

„Spievajme Pánovi, lebo sa preslávil“ (Ex 15, 1). Keď nám liturgia chvál kladie na pery tieto slová dávneho hymnu, pozýva nás, aby sme vložili svoj deň do veľkého horizontu dejín spásy. To je kresťanský spôsob chápať beh času. V dňoch, ktoré nasledujú po sebe (jeden za druhým), nie je osudovosť, ktorá nás utláča, ale plán, ktorý sa odvíja a ktorý sa naše oči musia naučiť čítať ako z drobnokresby.

Na túto dejinno-spásnu perspektívu boli osobitne citliví cirkevní Otcovia, ktorí radi čítali udalosti zo Starého zákona, od potopy za čias Noema po povolanie Abraháma, od vyslobodenia Exodu po návrat Hebrejov po babylonskom zajatí, ako „predobrazy“ budúcich udalostí a poznávali v týchto faktoch hodnotu „základného typu“: V nich boli predpovedané základné charakteristiky, ktoré sa určitým spôsobom opakovali v celom priebehu ľudských dejín.

5.

Napokon už proroci vyčítali (resp. spoznali) udalosti z dejín spásy a poukázali na ich stále aktuálny význam a pripájali k nim plné uskutočnenie v budúcnosti. A tak, keď rozjímali o tajomstve zmluvy, ktorú uzavrel Boh s Izraelom, prichádzajú k reči o „novej zmluve“ (Jer 31, 31; porov. Ez 36, 26-27), v ktorej Boží zákon bude vpísaný do samého srdca človeka. Nie je ťažké vidieť v tomto proroctve novú zmluvu uzavretú v Kristovej krvi a uskutočnenú skrze dar Ducha. Keď recitujeme tento hymnus víťazstva dávneho Exodu vo svetle veľkonočného Exodu, veriaci môžu prežívať radosť, že sa cítia byť Cirkvou putujúcou v čase v ústrety nebeskému Jeruzalemu.

6.

Týka sa to teda rozjímania so stále novým úžasom o tom, čo Boh vykonal pre svoj ľud: „Vovedieš ich a zasadíš na vrchu svojho dedičstva, v svojom bezpečnom príbytku, ktorý si ty, Pane, urobil; vo svätyni, ktorej základy kládli tvoje ruky, Pane“ (Ex 15, 17). Hymnus víťazstva nevyjadruje triumf človeka, ale triumf Boží. Nie je to pieseň vojenská, ale pieseň lásky.

Keď dovolíme, aby naše dni boli preniknuté šumom chvály dávnych Hebrejov, kráčame po cestách sveta, ktoré nie sú bez nástrah, rizík a utrpení, s istotou, že sme zahalení milosrdným pohľadom Boha: nič nemôže vzdorovať moci jeho lásky.

Z L’Osservatore Romano, č. 47
(týždenné vydanie v taliančine) z 23. novembra 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky