Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev – Iz 12, 1-6

Jasot vykúpeného ľudstva

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 17. apríla 2002

1.

Teraz prednesený hymnus vstupuje do liturgie ranných chvál ako spev radosti. Predstavuje určitý druh pečate na niektorých stránkach Izaiášovej knihy, ktoré sa stali slávnymi svojím mesiášskym obsahom. Ide tu o kapitoly 6-12, zvyčajne nazývaných „Kniha o Emanuelovi“. Totiž v strede týchto prorockých predpovedí dominuje postava panovníka, ktorý – hoci tvorí súčasť dejín dávidovskej dynastie – zjavuje sa v premenených obrysoch a prijíma slávne tituly: „Obdivuhodný radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja“ (Iz 9, 5).

Konkrétna postava judejského kráľa, ktorého Izaiáš sľubuje ako syna a nástupcu Achaza, vtedajšieho panovníka, ktorý bol veľmi vzdialený od dávidovských ideálov, je znamením veľmi vznešeného prisľúbenia: prisľúbenia kráľa Mesiáša, ktorý plne uskutoční meno „Emanuel“, to znamená „Boh s vami“, ktorý sa stane dokonalou Božou prítomnosťou v dejinách ľudstva. Je teda ľahko pochopiteľné, že Nový zákon a kresťanstvo vytušili v tomto kráľovskom profile fyziognómiu Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom solidárnym s nami.

2.

Hymnus, s ktorým sa budeme teraz zaoberať (porov. Iz 12, 1-6), odborníci pokladajú či už pre literárnu kvalitu alebo pre jeho hlavné ladenie za skladbu, ktorá vznikla po prorokovi Izaiášovi, žijúcom v ôsmom storočí pred Kristom. Je to akoby citácia textu žalmového rázu, ktorý sa azda používal v liturgii, a bol sem vložený, aby tvoril záver „Knihy o Emanuelovi“. Vyvoláva totiž v pamäti niektoré témy: spásu, dôveru, radosť, božskú činnosť, prítomnosť „Svätého Izraela“ uprostred ľudu, výraz, ktorý označuje či už transcendentnú „svätosť“ Boha, alebo jeho láskyplnú a aktívnu blízkosť, s ktorou mohol ľud Izraela počítať.

Ten, kto toto spieva, má na pleciach trpkú skúsenosť, ktorú pociťuje ako výrok Božieho súdu. Ale teraz skúška prestala, prišlo očisťovanie. Namiesto Pánovho hnevu nastúpil úsmev, pripravenosť zachrániť a potešiť.

3.

Dve strofy hymnusu akoby skandovali dva momenty. V prvej (porov. v. 1-3) je miesto na výzvu k modlitbe. „V ten deň poviete“ – prevláda slovo spása, ktoré sa opakuje až trikrát a vzťahuje sa na Pána: „Boh je moja spása... on sa mi stal záchrancom... z prameňov spásy.“ Pripomeňme si medzi iným, že meno Izaiáš – podobne ako meno Ježiš – obsahuje koreň hebrejského slova jašá“, ktoré robí narážku na „spásu“. Náš modliaci sa má preto neotrasiteľnú istotu, že pri koreni oslobodenia a nádeje je Božia milosť.

Je dôležité poznamenať, že je tu implicitná narážka na veľkú spásnu udalosť exodu z egyptského otroctva, pretože sa citujú slová spevu oslobodenia, ktoré zaspieval Mojžiš: „Pán je moja sila a moja udatnosť“ (Ex 15, 2).

4.

Spása darovaná Bohom, schopná spôsobiť výbuch radosti a dôvery aj v temnom dni skúšky, sa predstavuje klasickým biblickým obrazom vody: „Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy“ (Iz 12, 3). Myšlienka nám spontánne prebehne k scéne so samaritánskou ženou, keď jej Ježiš ponúka možnosť mať v sebe „prameň vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 14).

Cyril Alexandrijský to komentuje podmanivým spôsobom: „Ježiš nazýva živou vodou oživujúci dar Ducha, prostredníctvom ktorého sa vracia ľudstvu pôvodná krása prirodzenosti, hoci je úplne opustená ako vyschnuté kmene na horách a ľsťou diabla zbavená čností každého druhu... Spasiteľ nazýva vodou milosť Ducha Svätého a ak niekto bude mať na nej účasť, bude mať v sebe prameň božskej náuky, takže už nebude potrebovať rady druhých a bude môcť povzbudzovať tých, ktorým sa prihodí, že pocítia smäd po Božom slove. Takí boli, keď žili na tejto zemi, svätí proroci a apoštoli a nástupcovia v ich službe. O nich je písané: ‚Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy.‘“ (Komentár k Evanjeliu podľa Jána II, 4. Roma 1994, s. 272. 275). Ľudstvo, žiaľ, často pustoší tento prameň, ktorý napája celé vnútorné bytie človeka, ako to s trpkosťou uvádza prorok Jeremiáš: „Opustili mňa, prameň živej vody, a vykopali si cisterny, popraskané cisterny, ktoré vodu neudržia“ (Jer 2, 13). Aj Izaiáš o niekoľko strán vyššie velebil „vody Siloe, ktoré tečú pokojne“, symbol to Pána prítomného na Sione, a pohrozil trestom záplavy „vôd rieky – t. j. Eufratu, rieky prudkej a mohutnej“ (Iz 8, 6-7), čo je symbol vojenskej a ekonomickej moci a navyše modloslužby, vôd, ktoré vtedy Júdu očarúvali, ale ktoré by ho zaplavili.

5.

Iná výzva – „V ten deň poviete“ – otvára druhú strofu (porov. Iz 12, 4-6), ktorá je ustavičným volaním na radostnú chválu na Pánovu počesť. Množia sa príkazy na spev: „Oslavujte, vzývajte, ohlasujte, pamätajte, spievajte, plesajte, jasajte.“

V srdci oslavy je jedinečné vyznanie viery v Boha Spasiteľa, ktorý pôsobí v dejinách a je pri svojom stvorení a prežíva s ním jeho osudy: „Pán urobil veľké veci... Veľký uprostred teba je Svätý Izraela“ (v. 5. 6). Toto vyznanie viery má aj misijnú úlohu: „Ohlasujte medzi národmi jeho zázraky... Nech je to známe na celej zemi“ (v. 4. 5). O danej spáse musí sa vydávať svedectvo svetu, aby tak celé ľudstvo bežalo k prameňom pokoja, radosti a slobody.

Z L’Osservatore Romano, č. 18
(týždenné vydanie v taliančine) z 19. apríla 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky