Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev – Iz 40, 10-17

Dobrý pastier: Boh najvyšší a najmúdrejší

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 20. novembra 2002

1.

V knihe veľkého proroka Izaiáša, ktorý žil v ôsmom storočí pred Kristom, sú zozbierané aj hlasy iných prorokov, jeho žiakov a pokračovateľov. Je to prípad, ktorý biblickí vedci nazývajú „Druhý Izaiáš“, prorok návratu Izraela z babylonského zajatia, ktorý sa uskutočnil v šiestom storočí pred Kristom. Jeho dielo tvoria kapitoly 45-55 Knihy Izaiáša a práve z prvej z týchto kapitol je vzatý tento chválospev a vložený do liturgie chvál, ako bol pred chvíľou prečítaný.

Tento chválospev sa skladá z dvoch častí: prvé dva verše pochádzajú zo záveru krásneho a utešujúceho proroctva, ktoré oznamuje návrat vyhnancov do Jeruzalema pod vedením samého Boha (porov. Iz 40, 1-11). Nasledujúce verše tvoria začiatok apologetického rozhovoru, ktorý vyzdvihuje Božiu všemohúcnosť a na druhej strane podrobuje tvrdej kritike výrobcov modiel.

2.

Na začiatku liturgického textu sa teda objavuje mocná postava Boha, ktorý sa vracia do Jeruzalema a predchádzajú ho trofeje, podobne ako Jakub, keď sa vracal do Svätej zeme a predchádzali ho jeho stáda (porov. Gn 31, 17; 32, 17). Božími trofejami sú vyhnaní Hebreji, ktorých vytrhol z rúk ich dobyvateľov. Boh je teda vykreslený „ako pastier“ (Iz 40, 11). Tento obraz, ktorý je častý v Biblii a v iných antických tradíciách, vyvoláva ideu vodcu a pána, ale tu má rysy predovšetkým nežné a vášnivé, pretože pastier je aj spoločníkom cesty svojich oviec (porov. Ž 23). Stará sa o stádo nielen tým, že ho živí a dbá o to, aby sa nerozptýlilo, ale sa aj nežne skláňa k malým baránkom a k ovciam matkám (porov. Iz 40, 11).

3.

Po opísaní vstupu Pána, kráľa a pastiera na scénu, je tu úvaha o jeho konaní ako (o konaní) Stvoriteľa vesmíru. Nikto sa mu nemôže vyrovnať v tomto veľkolepom a kolosálnom diele: iste nie človek a ešte menej modly, mŕtve a nemohúce bytosti. Prorok potom uvádza rad rečníckych otázok, v ktorých je už aj zahrnutá odpoveď. Sú prednášané ako druh (súdneho) procesu: nik sa nemôže porovnávať s Bohom, prisvojovať si jeho nesmiernu moc alebo jeho múdrosť bez hraníc.

Nik nie je schopný zmerať nesmierny vesmír, stvorený Bohom. Prorok núti pochopiť, aké smiešne neprimerané sú ľudské nástroje na takúto úlohu. Na druhej strane Boh je samotársky umelec; nik nie je schopný mu pomáhať alebo radiť v tak nesmiernom projekte, ako je kozmické tvorenie (porov. v. 13-14).

Svätý Cyril Jeruzalemský vo svojej osemnástej krstnej katechéze na základe nášho chválospevu upozorňuje, že Boha nemožno merať metrom našej ľudskej obmedzenosti: „Pre teba človeče, ktorý si taký malý a slabý, vzdialenosť z Gótie do Indie, zo Španielska do Indie je veľká, ale pre Boha, ktorý drží v rukách celý svet, je každá krajina blízka“ (Le catechesi, Roma, 1993, p. 408).

4.

Po oslave Božej všemohúcnosti v stvorení prorok opisuje jeho vládu nad dejinami, teda nad národmi, nad ľudstvom, ktoré obýva zem. Obyvatelia známych území, ale aj tí zo vzdialených krajín, ktoré Biblia volá vzdialené „ostrovy“, sú mikroskopickou skutočnosťou vzhľadom na nekonečnú veľkosť Pána. Obrazy sú brilantné a pôsobivé: národy sú „ako kvapka vo vedre", ako „prášok na váhe", „nepatrný prach“ (Iz 40, 15).

Nik by nebol schopný pripraviť obetu hodnú tohto veľkého Pána a kráľa: Nestačili by ani všetky obety zeme ani všetky lesy libanonských cédrov, aby sa zapálil oheň na túto žertvu (porov. v. 16). Prorok privádza človeka k uvedomeniu si svojich obmedzení zoči-voči nekonečnej veľkosti a zvrchovanej Božej všemohúcnosti. Záver je lapidárny: „Pred ním sú národy, akoby neboli, za nič, za ničotu ich pokladá“ (v. 17).

5.

Veriaci je teda pozvaný, aby sa už na začiatku dňa klaňal všemohúcemu Pánovi. Svätý Gregor Nyssenský, cirkevný Otec z Kapadócie (4. storočie), takto meditoval o slovách Izaiášovho chválospevu: Vždy, keď počujeme prednes slova „všemohúci, myslíme na skutočnosť, že Boh udržuje bytie všetkého, či už bytia rozumové, alebo tie, ktoré patria do hmotného stvorenia. Z tohto dôvodu drží okruh zeme, preto má v rukách hranice zeme, preto drží päsťou nebo, preto rukou odmeriava vodu, preto zahŕňa v sebe všetko rozumové stvorenie: lebo všetky veci zostávajú v existencii, pretože sú udržované silou tej moci, ktorá ich objíma“ (Teológia trinitaria, Milano 1994, p. 625).

Svätý Hieronym zasa zotrváva v úžase pred ďalšou ohromujúcou pravdou: pravdou o Kristovi, ktorý „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom“ (Flp 2, 6-7). Tento nekonečný a všemohúci Boh – poznamenáva Hieronym – stal sa maličkým a obmedzeným. Svätý Hieronym medituje o ňom v betlehemskej maštali a volá: „On, ktorý vo svojej hrsti zviera vesmír, hľa, ako je zovretý v úzkych jasliach“ (Lettera 22, 39, in: Opere scelte, I, Torino 1971, p. 379).

Z L’Osservatore Romano, č. 47
(týždenné vydanie v taliančine) z 22. novembra 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky