Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev – Jdt 16, 1-2a. 13-15

Pán, Stvoriteľ sveta, chráni svoj ľud

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 29. augusta 2001

1.

Chválospev chvály, ktorý bol práve prednesený (Jdt 16, 1-7), sa pripisuje Judite, hrdinke, ktorá sa stala pýchou všetkých izraelský žien, pretože jej pripadalo vyjadriť osloboditeľskú Božiu moc v dramatickej chvíli jej národa. Z tohto jej chválospevu liturgia ranných chvál nám dáva recitovať len niekoľko veršov. Tie nás vyzývajú, aby sme slávili sviatok a za zvuku bubnov a cimbalov jasným hlasom spievali, a tak vzdávali chválu Pánovi, „ktorý potiera vojny“ (v. 2).

Ten posledný výraz, ktorý definuje pravú tvár Boha, milovníka pokoja, nás uvádza do kontextu, v akom sa hymnus zrodil. Ide o víťazstvo, ktoré dosiahli Izraeliti celkom prekvapujúcim spôsobom, a to Božou pomocou, ktorý zasahuje, aby zabránil zoči-voči hroziacemu totálnemu zničeniu.

2.

Posvätný autor rekonštruuje túto udalosť, ktorá sa stala pred stáročiami, aby bratom a sestrám vo viere, ktorí sa nachádzali v pokušení malomyseľnosti pre ťažkú situáciu, poskytol príklad, ktorý by im mohol dať znovu odvahu. A tak sa vracia k tomu, čo sa stalo v Izraeli, keď Nabuchodonozor, podráždený neústupčivosťou toho ľudu voči jeho expanzionistickým zámerom a jeho modloslužobným požiadavkám, poslal generála Holofernesa s presnou úlohou pokoriť a zničiť ho. Nik nesmel odporovať tomu, ktorý si nárokoval božské pocty. A jeho generál súhlasil s jeho domýšľavosťou a vysmial sa varovaniu, ktoré došlo k nemu, že nemá útočiť na Izrael, lebo to by bolo, akoby útočil na samého Boha.

Posvätný autor chce v základe zdôrazniť práve tento princíp, aby utvrdil veriacich svojej doby vo vernosti Bohu zmluvy: treba sa spoľahnúť na Boha. Skutočným nepriateľom, ktorého sa Izrael má báť, nie sú mocní tejto zeme, ale nevernosť Pánovi. Práve tá ho zbaví Božej ochrany a urobí ho zraniteľným. Naopak, pokiaľ je verný, ľud môže počítať so silou samého Boha, „obdivuhodne silného a nepremožiteľného“.

3.

Tento princíp skvele ilustruje celý Juditin príbeh. Scéna je v izraelskej zemi, do ktorej vtrhli nepriatelia. Vo chválospeve sa vynára dramatičnosť tejto chvíle: „Zišiel Asýrčan z vrchov na severe, pritiahol s tisíckami svojho vojska. Ich množstvo zastavilo potoky, ich jazda pokryla pahorky“ (v. 3). A sarkasticky sa zdôrazňuje podenková spupnosť nepriateľa: „Vyhlásil, že vypáli moje územie, mojich mladíkov pobije mečom, mojich kojencov udrie o zem, moje nemluvniatka vydá za korisť a moje panny do otroctva“ (v. 4). Situácia opísaná Juditinými slovami sa podobá iným, ktoré Izrael prežil a v ktorých prišla záchrana, keď sa zdalo, že už niet cesty východiska. Nebolo to tak i_so záchranou pri Exode, pri zázračnom prechode cez Červené more? Aj teraz obsadenie početným a mocným vojskom berie všetku nádej. Ale to všetko sa deje preto, aby vynikla Božia moc, ktorá sa ukáže ako nepremožiteľná ochrana jeho ľudu.

4.

Božie dielo vyniká a žiari ešte viac, pretože Boh sa nespolieha na bojovníka alebo vojsko. Ako vtedy za čias Debory odstránil (zbavil moci) kananejského generála Sisaru prostredníctvom ženy Jahel (porov. Sdc 4, 17-21), teraz si znova poslúži bezbrannou ženou, aby priniesol pomoc ľudu v ťažkostiach. Judita, silná vo svojej viere, odváži sa stretnúť v tábore s nepriateľom, očarí svojou krásou veliteľa a zničí ho ponižujúcim spôsobom. Chválospev silne zdôrazňuje tento údaj: „Všemohúci Pán ich však znemožnil rukou ženy. Lebo ich vodca nepadol rukou mladíkov, ani ho neporazili synovia titanov, ani vysoký obri sa ho nezmocnili, ale Judita, Merariho dcéra. Oslabila ho krásou svojej tváre.“ (Jdt 16, 5-6).

Postava Judity sa potom stáva vzorom, ktorý umožní nielen hebrejskej, ale aj kresťanskej tradícii zdôrazniť záľubu Boha v tom, čo sa pokladá za krehké a slabé, ale práve to je vyvolené, aby sa zjavila božská moc. Ona je príkladnou postavou aj na vyjadrenie povolania a poslania ženy, volanej podobne ako muž, aby podľa svojich špecifických vlastností rozvíjala svoju významnú úlohu v Božom pláne. Niektoré výrazy Knihy Judita prejdú viac menej integrálne do kresťanskej tradície, ktorá uvidí v hebrejskej hrdinke predobraz Panny Márie. Či azda necítime ozvenu Juditiných slov, keď Mária v Magnifikat spieva: „Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“ (Lk 1, 52)? Je teda pochopiteľné, že liturgická tradícia, dôverne blízka kresťanom na Východe a takisto aj na Západe, rada priznáva Ježišovej matke výrazy, týkajúce sa Judity, ako: „Ty sláva Jeruzalema, ty radosť Izraela, ty česť nášho ľudu“ (Jdt 15, 9).

5.

Vychádzajúc zo skúsenosti z Juditinho víťazstva chválospev sa uzatvára výzvou, aby Boh bol vyvýšený novou piesňou, aby ho poznali „veľkého a slávneho“. Zároveň sa napomínajú všetky stvorenia, aby zostali podriadené tomu, ktorý svojím slovom urobil všetky veci a svojím duchom ich stvárnil. Kto môže odporovať Božiemu hlasu? Judita to pripomína s veľkým vzletom: Pred tvárou Stvoriteľa a Pána dejín vrchy sa pohnú vo svojich základoch, skaly sa ako vosk roztopia (porov. Jdt 16, 15). Sú to účinné metafory, ktoré majú pripomenúť, že všetky veci sú „ničím“ pred tvárou Božej moci. A predsa tento chválospev víťazstva nechce desiť, ale tešiť. Boh totiž používa svoju nepremožiteľnú moc na to, aby ochránil toho, kto je mu verný: „Voči tým, čo sa ťa boja, si stále milosrdný“ (tamže).

Z L’Osservatore Romano, č. 35
(týždenné vydanie v taliančine) z 31. augusta 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky