Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Tobiášov chválospev – Tob 13, 2-8

Boh trestá i_zachraňuje

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 25. júla 2001

1.

„Ja chválim môjho Boha a oslavujem nebeského Kráľa“ (Tob 13, 9). Ten, čo prednáša tieto slová v chválospeve, ktorý sme práve počuli, je starý Tobi, o ktorom Starý zákon prináša náučný príbeh v knihe, ktorá má meno podľa syna Tobiáša.

Aby sme plne pocítili zmysel tohto hymnusu, treba si pripomenúť rozpravu na stránkach, ktoré ho predchádzajú. Príbeh je z prostredia Židov vo vyhnanstve v Ninive. Tých má na mysli posvätný autor, keď píše o mnoho storočí neskôr, aby poukázal na bratov a sestry vo viere, rozptýlených v cudzom národe a pokúšaných opustiť tradície otcov. Portrét Tobiho a jeho rodiny sa tu ponúka ako životný program. Je to človek, ktorý napriek všetkému zostáva verný príkazom zákona a to zvlášť čo sa týka praxe almužny. Padá naňho nešťastie, v ktorom sa spája chudoba a slepota, ale jeho viera sa neumenšuje. A Božia odpoveď nemešká, prichádza skrze anjela Rafaela, ktorý sprevádza mladého Tobiáša na riskantnej ceste a uvedie ho do slastného manželstva a napokon uzdraví otca Tobiho zo slepoty. Posolstvo je jasné. Kto koná dobro, predovšetkým keď otvára srdce potrebám blížneho, je milý Pánovi, a aj keď prichádza skúška, zakúsi nakoniec jeho blahovôľu.

2.

Z tohto pozadia čerpajú svoj výraz slová nášho hymnusu. Pozývajú nás hľadieť hore, k „Bohu, ktorý žije naveky“, k jeho kráľovstvu, ktoré „trvá po všetky veky“. Z tohto pohľadu obráteného k Bohu sa odvíja malý náčrt teológie dejín, v ktorých posvätný autor hľadá odpoveď na otázku, ktorú si kladie rozptýlený a skúšaný Boží ľud: Prečo Boh tak robí s nami? Odpoveď apeluje zároveň na Božiu spravodlivosť a milosrdenstvo: „Bude vás trestať za vaše zločiny a zas sa nad vami zľutuje“ (v. 5) Trest sa javí ako určitý druh božskej pedagogiky, v ktorej posledné slovo je predsa vždy vyhradené milosrdenstvu: „On trestá aj sa zmilúva, on zvrhne až na dno podsvetia a svojou velebnosťou vyvádza zo záhuby.“ (v. 2)

Môžeme teda celkom bezvýhradne dôverovať Bohu, ktorý nijako neopúšťa svoje stvorenie. Ba slová hymnusu vedú až k perspektíve, ktorá dáva samej situácii utrpenia spásonosný význam tým, že z vyhnanstva robí príležitosť na svedectvo o Božom diele: „Oslavujte ho, synovia Izraela, pred očami národov, lebo on vás roztrúsil medzi ne a tam ukázal svoju slávu“ (v. 3-4).

3.

Od tejto výzvy, aby sme videli vo vyhnanstve prozreteľnostný kľúč, môže sa naša úvaha rozšíriť na zamyslenie nad tajomným pozitívnym zmyslom, aký nadobúda stav utrpenia, keď ho prežívame v odovzdaní sa do Božích zámerov. Už v Starom zákone naznačujú túto tému rozličné úryvky. Stačí myslieť na príbeh, vyrozprávaný v Knihe Genezis o Jozefovi, ktorého bratia predali (porov. Gn 37, 2-36) a ktorému bolo určené, aby bol v budúcnosti ich záchrancom. A ako by sme mohli zabudnúť na Knihu Jób?! Tu je priamo nevinný človek, ktorý trpí a nevie si vysvetliť svoju drámu inak než tým, že sa odovzdá Božej veľkosti a múdrosti (porov. Jób 42, 1-6).

Pre nás, čo kresťansky čítame tieto starozákonné úryvky, nemôže byť iný orientačný bod než Kristov kríž, v ktorom sa nachádza hlboká odpoveď na tajomstvo bolesti sveta.

4.

K hriešnikom, ktorí sú trestaní za svoje neprávosti (porov. v. 5) obracia sa Tobiho hymnus s výzvou na obrátenie a otvára obdivuhodnú perspektívu „vzájomného“ rozhovoru medzi Bohom a človekom: „Keď sa k nemu obrátite celým svojím srdcom a celou svojou dušou a budete pred ním konať pravdu, on sa obráti k vám a už neskryje pred vami svoju tvár“ (v. 6). Je veľmi výrečné používanie tohto slova „obrátenie“ pre tvora a Boha, a to dokonca v rozličnom význame. Ak autor chválospevu myslí azda na dobrodenia, ktoré sprevádzajú Boží „návrat“ alebo na obnovenú priazeň k ľudu, my musíme predovšetkým vo svetle Kristovho tajomstva myslieť na dar, ktorý spočíva v samom Bohu. Jeho potrebuje človek ešte skôr než jeho dary. Hriech je tragédia nie tak preto, že na nás priťahuje Božie tresty, ako skôr preto, že Boha vyháňa z nášho srdca.

5.

A práve preto chválospev obracia náš pohľad na Boha chápaného ako Otca a vyzýva nás na dobrorečenie a chválu: „Náš Pán je aj naším otcom“ (v. 4). Tu cítime zmysel osobitného „synovstva“, ktoré Izrael zakusuje ako dar zmluvy a ktoré pripravuje tajomstvo vtelenia Božieho Syna. V Ježišovi teda zažiari táto Otcova tvár a zjaví sa jeho milosrdenstvo bez hraníc.

Stačilo by pomyslieť na podobenstvo o milosrdnom otcovi, ktoré rozpráva evanjelista Lukáš. Na obrátenie márnotratného syna otec neodpovedá len odpustením, ale nekonečne nežným objatím sprevádzaným radosťou a oslavou: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lk 15, 20). Výrazy nášho chválospevu sú v línii tohto dojemného obrazu z evanjelia. A z toho pramení potreba chváliť Boha a ďakovať mu: „A teraz pozrite, čo s vami urobil, a oslavujte ho celým svojím hlasom. Velebte Pána spravodlivosti a chváľte Kráľa vekov“ (v. 7).

Z L’Osservatore Romano, č. 30
(týždenné vydanie v taliančine) z 27. júla 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky