Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 135, 1-12

Nech je nad nami dobrotivosť Pána

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 9. apríla 2003

1.

Liturgia chvál, ktorú postupne sledujeme v našich katechézach, nám predkladá prvú časť žalmu 135, ktorý práve zaznel v zbore chóristov. Text odhaľuje hustú sériu narážok na iné biblické state a atmosféra, ktorá ho zahŕňa, akoby bola veľkonočná atmosféra. Nie nadarmo spojila židovská tradícia náš a nasledujúci žalm 136 a pokladá ich spoločne za „Veľký Hallel“, to jest za slávnostnú a sviatočnú chválu, ktorá stúpa k Pánovi z príležitosti Veľkej noci.

Žalm má totiž silný vzťah k exodu tým, že sa zmieňuje o egyptských „ranách“ a spomínaním vstupu do zasľúbenej zeme. Ale sledujme teraz postupné etapy, ktoré žalm 135 odhaľuje v slede prvých dvanástich veršov: je to úvaha, ktorú chceme pretvoriť na modlitbu.

2.

V úvode sa stretávame s charakteristickou výzvou na chválu, typickým prvkom hymnov, ktoré sa v žaltári obracajú na Pána. Výzva na spev aleluja je adresovaná „Pánovým služobníkom“ (porov. v. 1), ktorí sú v hebrejskom origináli predstavení ako „vztýčení“ v chrámovom svätom priestore (porov. v. 2), čiže v rituálnom postoji modlitby (porov. Ž 134, 1-2).

Do chvály sú zapojení predovšetkým služobníci kultu, kňazi a leviti, ktorí žijú a pracujú „v nádvoriach domu nášho Pána“ (porov. Ž 135, 2). No k týmto Pánovým služobníkom sa pripájajú všetci veriaci. Hneď na to totiž je zmienka o vyvolení celého Izraela, aby bol spojencom a svedkom Pánovej lásky: „Pán si vyvolil Jakuba, Izraela za svoje vlastníctvo“ (v. 4). V tejto perspektíve sa oslavujú dve základné Božie vlastnosti: On je „dobrý“ a „ľúbezný“. Puto medzi nami a Pánom, je poznačené láskou, dôvernosťou a radostnou náklonnosťou.

3.

Žalmista po pozvaní na chválu pokračuje slávnostným vyznaním viery, ktoré sa začína typickým výrazom „ja viem“, čo znamená uznávam, verím (porov. v. 5). Dva články viery vyhlasuje sólista v mene všetkého ľudu spojeného na liturgickom zhromaždení. Predovšetkým velebí Božie pôsobenie v celom vesmíre: On je par excelence Pánom vesmíru: „Čokoľvek Pán chce, urobí na nebi i_na zemi“ (v. 6). Vládne dokonca nad moriami a priepasťami, ktoré sú symbolom chaosu, negatívnych energií, obmedzenosti a ničoty.

A opäť je to Pán, čo vytvára oblaky, blesky, dážď a zo svojich „komôr“ vypúšťa vetry (porov. 7). Staroveký človek na Blízkom východe si totiž predstavoval, že klimatické javy boli uchovávané v primeraných nádržiach podobných nebeským skrinkám, do ktorých Boh siaha, aby ich potom rozsieval po zemi.

4.

Druhá zložka vyznania viery sa týka dejín spásy. Boh stvoriteľ je uznávaný ako Pán vykupiteľ a pripomína základné udalosti vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva. Žalmista predovšetkým cituje „ranu“ prvorodených (porov. Ex 12, 29-30), ktorá zahŕňa všetky „znamenia a zázraky“, ktoré vykonal Boh osloboditeľ počas epopeje Exodu (porov. Ž 135, 8-9). Ihneď nato pamäťou prebehnú ohromujúce víťazstvá, ktoré Izraelu umožnili prekonať ťažkosti a prekážky, s ktorými sa stretol na svojej ceste (porov. v. 10-11).

A napokon sa rysuje na horizonte zasľúbená krajina, ktorú Izrael prijíma od Pána „do dedičstva“ (porov. v. 13).

Všetky tieto znamenia zmluvy, ktoré budú širšie vyznávané v nasledujúcom žalme 136, potvrdzujú základnú pravdu, vyhlásenú v prvom prikázaní desatora. Boh je len jeden a je osobou, ktorá koná a hovorí, miluje a zachraňuje: „Veľký je Pán, náš Boh je nad všetkými bohmi“ (v. 5; porov. Ex 20, 2-3; Ž 95, 3).

5.

Po stopách tohto vyznania viery aj my pozdvihnime k Bohu našu chválu. Pápež svätý Klement Rímsky vo svojom Liste Korinťanom sa obracia k nám s touto výzvou: „Pozorne hľaďme na Otca a Stvoriteľa celého sveta a silno prilipnime k jeho veľkolepým a prehojným darom pokoja a ostatných dobrodení. Uvažujme o ňom v duchu a očami duše hľaďme na jeho veľkorysú vôľu. Sledujme, aký veľmi dobrý je ku každému svojmu stvoreniu.

Nebesia, ktoré sa pohli pod jeho vedením, podriaďujú sa mu v pokoji. Aj deň a noc konajú beh, ktorý im on určil a navzájom si neprekážajú. Slnko, mesiac a chóry hviezd jednotne a bez chyby podľa jeho príkazu krúžia po dráhach, ktoré im vyznačil. Úrodná zem prináša vo svojom čase podľa jeho vôle dostatok pokrmu pre ľudí, zvieratá a všetko, čo na nej žije, a nezaváha, ani nič nezmení na tom, čo on nariadil“ (19, 2-20, 4: I_Padri Apostolici, Roma 1984, pp. 62-63). Klement I. zakončuje poznámkou: „Aby sa to všetko dialo v pokoji a jednote, to nariadil veľký Stvoriteľ a Pán všetkého, ktorý dobre robí všetkým, nadovšetko však nám, čo sa utiekame k jeho milosrdenstvu skrze nášho Pána, Ježiša Krista, ktorému nech je sláva a veleba na veky vekov. Amen.“ (20, 11-12: tamže, p. 63).

Z L’Osservatore Romano, č. 15
(týždenné vydanie v taliančine) z 11. apríla 2003


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky