Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 149

Plesanie svätých

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 23. mája 2001

1.

„Nech svätí jasajú v sláve, nech sa veselia na svojich lôžkach.“ To je výzva žalmu 149, ktorý bol práve ohlásený. Odkazuje nás na svitanie, ktoré sa začína, a vidí verných pripravených spievať svoju rannú chválu. Táto chvála je označená významným výrazom „pieseň nová“ (v. 1), to znamená slávnostný a dokonalý hymnus primeraný posledným dňom, v ktorý Pán zhromaždí spravodlivých v obnovenom svete. Celým žalmom prechádza slávnostná atmosféra, ktorá sa začína už na začiatku Alelujou (V Knihe Žalmov je na začiatku Aleluja), a potom rytmicky v speve, chvále, v radosti, tanci a v zvuku tympanov a citár. Modlitba, ktorú tento žalm inšpiruje, je vzdávanie vďaky zo srdca naplneného nábožným jasaním.

2.

Protagonisti žalmu sú v pôvodnom hebrejskom hymne nazvaní dvoma výrazmi charakteristickými pre spiritualitu Starého zákona. Trikrát sú označení predovšetkým ako chasidim (v. 1. 5. 9), čo znamená „zbožní, verní“, teda tí, čo odpovedajú vernosťou a láskou (chesed) na otcovskú lásku Pána.

Druhá časť žalmu vzbudzuje údiv, pretože je plná bojových výrazov. Zdá sa nám to cudzie, že v jednom verši žalm kladie spolu vedľa seba „oslavu Boha na perách“ a „v rukách meč dvojsečný“ (v. 6). Keď sa nad tým zamyslíme, môžeme pochopiť prečo: žalm bol zložený pre „verných (svätých), ktorí sú zapojení do boja o oslobodenie; bojovali, aby oslobodili utláčaný ľud a navrátili mu možnosť slúžiť Bohu. V období Machabejcov v druhom storočí pred Kristom bojovníci za slobodu a vieru, ktorí boli podrobení tvrdému útlaku zo strany helenistickej moci, nazývali sa práve chasidim – „verní“ Božiemu slovu a tradíciám otcov.

3.

Z hľadiska našej dnešnej modlitby sa táto bojová symbolika stáva obrazom úsilia nás veriacich, ktorí po tom, ako zaspievame Bohu ranné chvály, vydáme sa na cesty sveta, do prostredia zla a nespravodlivosti. Žiaľ, sily, ktoré sa stavajú proti Božiemu kráľovstvu, sú veľmi mocné: žalmista hovorí o „pohanoch, národoch, kráľoch a veľmožoch“. No je plný dôvery, pretože vie, že ospevoval Pána, ktorý je pravý Kráľ dejín (v. 2). Jeho víťazstvo nad zlom je teda isté a bude triumfom lásky. Na tomto boji majú účasť všetci chasidim, všetci verní a spravodliví, ktorí v sile Ducha privedú k naplneniu obdivuhodné dielo, ktoré nesie meno Božieho kráľovstva.

4.

Svätý Augustín, vychádzajúc zo správy žalmu o „chóre“, „bubnoch a citarách“, komentuje: „Čo predstavuje chór? (...) Je to celok spevákov, ktorí spievajú spoločne. Keď spievame v chóre, musíme spievať v súlade. Keď sa spieva v chóre, aj jediný falošný hlas uráža poslucháča a vnáša zmätok v chóre samom“ (Enarr. in Ps. 149: CCL 40, 7, 1-4).

A keď sa potom zmieňuje o nástrojoch, ktoré žalmista používa, pýta sa: „Prečo berie žalmista do ruky tympany a citaru?“ Odpovedá: „Pretože chváli Pána nielen hlasom, ale aj skutkami. Keď berú do rúk tympany a strunový nástroj, ruky sa pripájajú k hlasu. To pre teba. Keď spievaš Aleluja, musíš podať chlieb hladnému, zaodiať nahého, prijať pútnika. Keď to robíš, nie je to len hlas, ktorý spieva, ale s hlasom sú v súzvuku ruky, nakoľko slová súhlasia so skutkami“ (tamže, 8, 1-4).

5.

Je tu druhé slovo, ktorým sa definujú prosiaci v tomto žalme: sú to „anawim“, čiže „chudobní, tichí“ (v. 4). Tento výraz je v žaltári veľmi častý a označuje nielen utláčaných, biednych, prenasledovaných pre spravodlivosť, ale aj tých, čo sú verní mravným zásadám Zmluvy s Bohom a sú vytláčaní na okraj spoločnosti tými, čo si volia násilie, bohatstvo a despotizmus.

V tomto svetle sa rozumie, že kategória „chudobných“ nie je len kategóriou sociálnou, ale je tu výber duchovný. To je zmysel slávneho prvého blahoslavenstva: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3).

Už prorok Sofoniáš sa takto obracia na ´anawim: „Hľadajte Pána, všetci pokorní zeme, čo konáte podľa jeho práva; hľadajte spravodlivosť, hľadajte pokoru, možno sa schováte v deň Pánovho hnevu.“ (Sof 2, 3).

6.

Teda „deň Pánovho hnevu“ je opísaný práve v druhej časti žalmu, keď sa „chudobní“ zoradia po boku Boha, aby bojovali proti zlu. Oni sami nemajú dostatok síl, ani prostriedkov, ani potrebnú stratégiu, aby sa vzopreli a potlačili zlo. Jednako výrok žalmistu nepripúšťa váhanie: „Pán miluje svoj ľud a tichých (‘anawim) venčí víťazstvom“ (v. 4). Ideálne sa to pripodobňuje s tým, čo hovorí apoštol Pavol Korinťanom: „Čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je.“ (1 Kor 1, 28).

S touto dôverou sa „synovia Siona“ (v. 2) chasidim a ‘anawim, čo značí verní a chudobní, dávajú na cestu, aby svojím životom vydávali svedectvo vo svete a v dejinách. Máriin spev Magnifikat v Lukášovom evanjeliu je ozvenou tých najlepších pocitov „synov Siona“: radostná chvála Bohu Spasiteľovi, vzdávanie vďaky za veľké veci, ktoré v nej urobil ten, ktorý je Mocný, boj proti zlým silám, solidarita s chudobnými, vernosť Bohu zmluvy (porov. Lk 1, 46-55).

Z L’Osservatore Romano, č. 21
(týždenné vydanie v taliančine) z 25. mája 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky