Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 150

Všetko, čo dýcha, nech chváli Pána

Katechéza pre ranné chvály, 2. týždeň | 4. týždeň

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 9. januára 2002

1.

Hymnus, ktorý teraz držal našu modlitbu, je posledný spev žaltára, žalm 150. Záverečné slovo, ktoré zaznieva v knihe modlitby Izraela, je aleluja, čiže rýdza chvála Boha, a preto sa tento žalm dáva dvakrát v liturgii chvál, v druhej a štvrtej nedeli.

Krátky text sa skanduje v slede desiatich imperatívov, ktoré opakujú to isté slovo „Hallelu“, „Chváľte!“ Je to ako trvalá hudba a spev, zdá sa, akoby nikdy nezhášali, tak ako je to aj v slávnom Aleluja v Händlovom Mesiášovi. Chvála Boha sa stáva istým druhom dychu duše, ktorý nepozná zastávku. Ako bolo napísané, „toto je jedna z odmien ľudskej bytosti: pokojné jasanie, schopnosť oslavovať“. Je to dobre vyjadrené v jednej fráze, ktorú rabbi Akiba ponúkol svojim žiakom: Každý deň spev, /spev pre každý deň/ (A. J. Heschel: Chi é l’uomo? Milano 1971, p. 198).

2.

Zdá sa, že žalm sa rozvíja z trojakého momentu. V úvode v prvých dvoch veršoch (v. 1-2) sa pohľad upína na „Pána“ v „jeho svätyni“, v „jeho moci“, v „jeho mohutných činoch“, v „jeho velebnosti“. V druhom momente – podobnom skutočnému a vlastnému hudobnému pohybu — je do chvály zapojený orchester sionského chrámu (porov. v. 3-5b), ktorý sprevádza spev a posvätný tanec. Napokon v poslednom verši žalmu (porov. v. 5c) je scéna vesmíru, predstavovaného „všetkým, čo žije“, alebo, ak sa chce zdôrazniť najmä hebrejský originál, „všetkým, čo dýcha“. Sám život sa stáva chválou, chválou, ktorá stúpa od tvorov k Stvoriteľovi.

3.

My sa teraz pri prvom stretnutí so žalmom 150 uspokojíme s tým, že sa zastavíme pri prvom a poslednom momente hymnusu. Vytvárajú akýsi rámec druhému momentu, ktorý sa zaoberá srdcom skladby a ktorý preskúmame v budúcnosti, keď bude žalm znovu predložený v liturgii chvál.

Prvým sídlom, v ktorom sa rozvíja niť hudby a modlitby, je sídlo „svätyne“ (porov. v. 1). Hebrejský originál hovorí o „posvätnom“ priestore, čistom a transcendentnom, v ktorom prebýva Boh. Je tu teda ohlas nebeského a rajského horizontu, kde sa, ako upresňuje kniha Apokalypsy, slávi večná a dokonalá Baránkova liturgia (porov. napr. Zjv 5, 6-14). Božie tajomstvo, v ktorom sú prijatí svätí do plného spoločenstva, je priestorom svetla a radosti, zjavenia a lásky. Nie nadarmo, aj keď s určitou slobodou, starý grécky preklad Septuaginty i_sám latinský preklad Vulgáty, navrhli namiesto „svätyne“ slovo „svätí“: „Chváľte Pána uprostred jeho svätých.“

4.

Z neba sa myseľ samovoľne prenáša na zem s dôrazom na „mohutné“ Bohom spôsobené „činy“, ktoré zjavujú „jeho nesmiernu velebnosť“ (v. 2). Tieto mohutné činy opisuje žalm 105, ktorý vyzýva Izraelitov, aby „rozprávali o jeho obdivuhodných skutkoch“ (v. 2), aby „pamätali na divy, na jeho znamenia a na výroky jeho úst“ (v. 5); žalmista ešte pripomína „zmluvu, čo s Abrahámom uzavrel“ (v. 9), mimoriadny Jozefov príbeh, zázraky oslobodenia z Egypta a z cesty na púšti a napokon dar zeme. Iný žalm hovorí o úzkostných situáciách, z ktorých Pán vyslobodil tých, ktorí k nemu „volajú“; oslobodené osoby sa vyzývajú stále, aby vzdávali vďaky za divy, ktoré Boh urobil: „Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107, 8. 15. 21. 31). Tak je možno v našom žalme chápať vzťah k „mohutným činom“, ako hovorí hebrejský originál, čiže k mocným „zázrakom“ (porov. v. 2), ktoré Boh rozsieva v dejinách spásy. Chvála sa stáva vyznaním viery v Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa, slávnostnou oslavou božskej lásky, ktorá sa vyjadruje tým, že tvorí a privádza k spáse, dáva život a oslobodenie.

5.

Tak sa dostávame k poslednému veršu žalmu 150 (porov. v. 5c). Hebrejské slovo použité na označenie „živých“, ktorí chvália Boha, odkazuje na dych, ako sa hovorilo, ale aj na niečo vnútorné a hlboké, čo je vložené do človeka.

Ak môžeme myslieť, že celý život stvorenia je hymnusom chvály na Stvoriteľa, potom je presnejšie myslieť si, že prvé miesto v tomto zbore je vyhradené ľudskému tvoru. Prostredníctvom ľudskej bytosti, hlavného hovorcu celého stvorenia, všetko, čo žije, chváli Pána. Dych nášho života, ktorý znamená aj sebauvedomenie, vedomie a slobodu (porov. Prís 20, 27), stáva sa spevom a modlitbou celého života, ktorý pulzuje vo vesmíre. Preto my všetci máme navzájom hovoriť „žalmy, hymny a duchovné piesne“ a vo svojich srdciach spievať Pánovi a oslavovať ho (Ef 5, 19).

6.

Pri prepisovaní veršov žalmu 150 hebrejskí rukopisci často pripomínajú menoru, povestný sedemramenný svietnik, umiestnený vo Svätyni svätých jeruzalemského chrámu. Tak našepkávajú krásnu interpretáciu tohto žalmu, pravé a vlastné Amen trvalej modlitby našich „starších bratov“: celý človek so všetkými hudobnými nástrojmi a formami, ktoré sám jeho génius vynašiel – „poľnica, harfa, citara, bubny, tance, lýry, flauty, ľubozvučné cimbaly, jasavé cimbaly“, ako hovorí žalm – ale aj „všetko, čo dýcha“ je pozvané, aby ako menora horelo pred tvárou Svätého svätých v ustavičnej modlitbe chvály a vzdávania vďaky.

Zjednotení so Synom dokonalým hlasom celého sveta, ktorý stvoril, staňme sa aj my ustavičnou modlitbou pred Božím trónom.

Z L’Osservatore Romano, č. 2
(týždenné vydanie v taliančine) z 11. januára 2002


Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 26. februára 2003

1.

Druhý raz zaznieva v liturgii chvál žalm 150, ktorý sme práve recitovali. Je to slávnostný hymnus, aleluja v rytme hudby. Je to ideálna pečať celého žaltára, knihy chvál, spevu, liturgie Izraela.

Je to text obdivuhodnej jednoduchosti a priezračnosti. Musíme sa len nechať pritiahnuť naliehavou výzvou k chvále Pána.: „Chváľte Pána... chváľte ho... chváľte ho!“ V úvode je Boh predstavený v dvoch základných aspektoch jeho tajomstva. Je zaiste transcendentný, tajomný, odlišný od nášho horizontu: jeho kráľovským príbytkom je nebeská „svätyňa“, jeho „vznešená obloha“, podobná pevnosti, neprístupnej človeku. A predsa je nám blízko: je prítomný v sionskej svätyni a pôsobí v dejinách prostredníctvom svojich „mohutných činov“, ktoré zjavujú a dávajú zakúsiť „jeho nesmiernu velebnosť“ (porov. v. 1-2).

Medzi nebom a zemou sa teda vytvára akýsi komunikačný kanál, v ktorom sa stretáva pôsobenie Pána a spev chvály veriacich. Liturgia spája dve svätyne: pozemský chrám a nekonečné nebo, Boha a človeka, čas a večnosť.

Počas modlitby uskutočňujeme určitý druh výstupu k božskému svetlu a zároveň zažívame, ako Boh zostupuje a prispôsobuje sa našej obmedzenosti, aby nás počúval a hovoril k nám, aby sa s nami stretol a spasil nás. Žalmista nás hneď pobáda, aby sme pri tomto stretnutí v modlitbe používali prostriedky: hudobné nástroje jeruzalemského chrámového orchestra, ako sú poľnica, harfa, citara, tympany, lýry, cimbaly. Aj pohyb v sprievode bol súčasťou jeruzalemského rituálu (porov. Ž 118, 27). Rovnaká výzva zaznieva zo žalmu 47, 8: „Spievajte mu chválospev“.

2.

Je teda potrebné objaviť a stále prežívať krásu modlitby a liturgie. Treba prosiť Boha nielen teologicky presnými formulami, ale aj krásnym a dôstojným spôsobom.

V tomto si kresťanské spoločenstvo musí spytovať svedomie, aby sa čoraz viac vracala do liturgie krása hudby a spevu. Treba kult očistiť od štýlového slizu, od nedbalých výrazových foriem, od povrchnej hudby a textov, ktoré nie sú primerané veľkosti úkonu, ktorý sa slávi.

V tejto súvislosti je významná pripomienka z Listu Efezanom, aby sme sa vyvarovali nestriedmosti a neviazanosti a nechali priestor čistote pri liturgickom slávení: „Neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho. Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ (5, 18-20).

3.

Žalmista končí tým, že vyzýva na chválu „všetko živé“ (porov. Ž 150, 5), doslova „všetko, čo dýcha“ (tak je to aj v slovenskom preklade tohto žalmu, pozn. J.V.), „každý dych“; tento výraz v hebrejčine znamená „každú bytosť, ktorá dýcha“, osobitne „každého živého človeka“ (porov. Dt 20, 16; Joz 10, 40; 11, 11. 14). Do božskej chvály je teda zapojený predovšetkým ľudský tvor so svojím hlasom a srdcom. S ním sú ideálne prizvané všetky živé bytosti, všetky stvorenia, v ktorých je dych života (porov. Gn 7, 22), aby pozdvihli svoj hymnus vďačnosti Stvoriteľovi za dar existencie.

Po stope tejto všeobecnej výzvy sa vydá svätý František so svojou sugestívnou „Piesňou brata Slnka“, v ktorej vyzýva chváliť a velebiť Pána za všetky jeho stvorenia, ktoré sú odleskom jeho krásy a dobroty (porov. Fonti Francescane, 263).

4.

Na tomto speve sa majú zúčastniť osobitným spôsobom všetci veriaci, ako to pripomína List Kolosanom: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne“ (3, 16).

Z tohto pohľadu svätý Augustín vo svojich Výkladoch žalmov vidí v hudobných nástrojoch symbolizovaných svätých, ktorí chvália Boha: „Vy, svätí, ste poľnica, citara, lýra, tympan, chór, struny a organ, jasavé cimbaly, ktoré vydávajú krásne zvuky, čiže ktoré znejú v harmonickom súzvuku. Vy všetci ste týmito predmetmi. Keď počúvame žalm, nemyslíme na veci podradnej hodnoty, na veci prechodné, ani na teatrálne nástroje.“ V skutočnosti hlasom spevu Bohu je „každý duch, ktorý chváli Pána“ (Esposizioni sui Salmi IV, Roma 1977, pp. 934-935).

Najvznešenejšia hudba je teda tá, čo stúpa z našich sŕdc. A Boh očakáva, že práve túto harmóniu začuje v našich liturgiách.

Z L’Osservatore Romano, č. 9
(týždenné vydanie v taliančine) z 28. februára 2003


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky