Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 19, 2-7

Oslava Boha Stvoriteľa

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 30. januára 2002

1.

Svojou žiarou stúpajúcou na nebi, jasom svojho svetla a blahodárnym teplom svojich lúčov si slnko získalo ľudstvo už od prvých počiatkov jeho vzniku. Ľudia mnohými spôsobmi prejavovali svoju vďačnosť za tento zdroj života a pozdravujú ho s nadšením, ktoré nie zriedka stúpa až k vrcholom autentickej poézie. Nádherný 19. žalm, z ktorého bola prečítaná prvá časť, je nielen hymnickou modlitbou mimoriadnej intenzity, ale je to aj básnický hymnus ospevujúci slnko a jeho sálanie na tvár zeme. Tým sa žalmista stavia po boku dlhého radu spevákov antického Blízkeho východu ospevujúcich hviezdu, ktorá žiari na nebi a ktorá v ich oblastiach až veľmi rozlieva svoje horúce teplo. Stačí pomyslieť si na slávny hymnus Aton, ktorý zložil v 14. storočí pred Kristom faraón Achnaton a bol venovaný slnečnému kotúču, ktorý pokladali za božstvo.

Pre človeka Biblie je tu však zásadný rozdiel, pokiaľ ide o tieto hymny o slnku: slnko nie je boh, je to stvorená vec, ktorá slúži jedinému Bohu a Stvoriteľovi. Stačí si pripomenúť slová knihy Genezis: „Nech sú svetlá na nebeskej oblohe a nech oddeľujú deň od noci, nech sú znamením období, dní a rokov... Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie svetlo, žeby vládlo vo dne, a menšie svetlo, žeby vládlo v noci... A Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1, 14. 16. 18).

2.

Skôr než prejdeme veršami žalmu, vybranými pre liturgiu, pozrieme sa na žalm ako celok. 19. žalm sa podobá diptychu. V prvej časti (v. 2-7), ktorá bola teraz našou modlitbou, nachádzame hymnus na Stvoriteľa, ktorého tajomná veľkosť sa zjavuje v slnku a v mesiaci. V druhej časti žalmu (v. 5-15) nachádzame chválu na Tóru, teda na Boží zákon.

Obe časti žalmu sú pretkané niťou spoločného sprievodcu: Boh ožaruje vesmír jasom slnka a osvecuje ľudstvo žiarou svojho slova, ktoré je v biblickom Zjavení. Ide teda o dvoje slnká: prvé je kozmické zjavenie Stvoriteľa, druhé je historické a nezaslúžené zjavenie Boha Spasiteľa. Nie nadarmo je Tóra, božské slovo, opísaná slnečnými rysmi: „Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči“ (v. 9).

3.

Ale vráťme sa teraz k prvej časti žalmu. Tá sa začína obdivuhodnou personifikáciou nebies, ktorá sa autorovi javí ako výreční svedkovia Božieho stvoriteľského diela (v. 2-5). Aj deň a noc sú predstavené ako poslovia, ktorí ďalej podávajú obdivuhodnú správu o stvorení. Ide o nemé svedectvo, ktoré je nie menej silne počuť ako hlas, ktorý preniká celým vesmírom.

Vnútorným pohľadom duše, náboženskou intuíciou, ktorá nelipne na povrchu, môže človek odhaliť, že svet nie je nemý, ale hovorí o Stvoriteľovi. Ako hovorí staroveký mudrc, „z veľkosti a krásy tvorov možno poznať ich stvoriteľa“ (Múd 13, 5). Aj svätý Pavol pripomína Rimanom, že „čo je v ňom (v Bohu) neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20).

4.

V hymnuse potom nasleduje pasáž o slnku. Inšpirovaný básnik opisuje svetelný glóbus ako vojenského hrdinu, ktorý vychádza zo svadobnej komnaty, kde strávil noc, vychádza teda z lona temnôt a začína svoj ustavičný beh po nebi (v. 6-7). Podobá sa atlétovi, ktorý nepozná prestávku ani únavu, pričom celá naša planéta je zaliata neodolateľným teplom.

Slnko sa teda prirovnáva k ženíchovi, k hrdinovi, k vrcholnému majstrovi, ktorý podľa božského poriadku musí každý deň vykonať svoju prácu, svoj výboj a svoj beh hviezdnymi priestormi. Hľa, žalmista ukazuje na slnko naplno planúce na nebi, zatiaľ čo zem je zaplavená jeho žiarou, vzduch je nehybný, nijaký kút horizontu nemôže ujsť pred jeho svetlom.

5.

Slnečný obraz žalmu preberá kresťanská veľkonočná liturgia, aby znázornila Kristov triumfálny exodus z temnôt hrobu a jeho vstup do plnosti nového vzkrieseného života. Byzantská liturgia spieva v matutíne na Bielu sobotu: „Ako slnko po noci, celé žiariace, vystupuje v obnovenom jase, tak aj ty, božské Slovo zažiariš novým jasom, keď po smrti opustíš svadobné lôžko.“ Prvá óda veľkonočného matutína (v príme) spája kozmické zjavenie s veľkonočnou Kristovou udalosťou: „Raduj sa, nebo, a jasaj s ním aj zem, pretože vesmír, viditeľný i_neviditeľný, má účasť na tomto sviatku: Vstal Kristus, naša večná radosť.“ A iná óda (v tercii) dodáva k tomu: „Dnes celý vesmír, nebo, zem i_podsvetie, je zaplavený svetlom a všetko stvorenie ospevuje vzkriesenie, Krista, našu silu a našu radosť. V štvrtej óde (kvarta) napokon dodáva: „Kristus, naša Pascha, vstal z hrobu ako slnko spravodlivosti a ožiaruje nás všetkých jasom svojej lásky.“

Rímska liturgia nie je taká obšírna ako východná pri porovnávaní Krista so slnkom. No opisuje nie menej, ako sa v kozme odráža vzkriesenie, keď začína svoj spev vo veľkonočných ranných chválach: „Aurora lucis rutilat, caelum resultat laudibus, mundus exsultans jubilat, gemens infernus ululat“ – Bronie sa zora na nebi, už znejú chvály vznešené: svet jasá, plný veleby, a peklo chvie sa zdesené.“

6.

Kresťanská interpretácia žalmu teda nezmazáva jeho základné posolstvo, ktoré je výzvou na odhalenie božského slova prítomného vo stvorení. Iste, ako sa hovorí v druhej časti žalmu, je tu ešte iné, vyššie Slovo, drahocennejšie než samo svetlo, Slovo biblického zjavenia.

Nie menej pre tých, ktorí majú otvorené uši a nezahalený zrak, predstavuje stvorenie prvé zjavenie, ktoré má svoju výraznú reč: ona je ako ďalšia svätá kniha, ktorej písmená tvorí množstvo tvorov prítomných vo vesmíre.

Svätý Ján Zlatoústy potvrdzuje: „Mlčanie nebies je hlas, ktorý je zvučnejší než hlas trúby: tento hlas kričí do našich očí, nie do našich uší, o veľkosti toho, ktorý ich utvoril“ (PG 4, 105) A svätý Atanáz: „Nebesia svojou veľkoleposťou, svojou krásou a svojím poriadkom sú očarujúcim hlásateľom ich umelca, ktorého výrečnosť napĺňa vesmír“ (PG 27, 124).

Z L’Osservatore Romano, č. 6
(týždenné vydanie v nemčine) z 1. februára 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky