Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 33

Chválospev na Pánovu prozreteľnosť

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 8. augusta 2001

1.

Žalm 33 rozdelený do 22 veršov, teda toľkých, ako je písmen v hebrejskej abecede, je spevom chvály na Pána vesmíru a dejín. Záchvev radosti preniká už od prvých riadkov: „Plesajte, spravodliví, v Pánovi; statočným sluší spievať pieseň chvály. Oslavujte Pána citarou, hrajte mu na desaťstrunovej lutne. Spievajte mu novú pieseň, nadšene mu hrajte a volajte na slávu“ (v. 1-3). Toto zvolanie (tern‘ah) sprevádzané hudbou vyjadruje vnútorný hlas viery a nádeje, šťastia a dôvery. Chválospev je „nový“ nielen preto, že obnovuje istotu o Božej prítomnosti uprostred stvorenia a ľudských udalostí, ale aj preto, že anticipuje dokonalú chválu, ktorá zaznie v deň konečnej spásy, keď Božie kráľovstvo dosiahne slávnu plnosť.

Svätý Bazil, ktorý hľadí práve na konečné zavŕšenie v Kristovi, takto vysvetľuje túto pasáž: „Zvyčajne hovoríme, že je niečo „nové“, keď ide o niečo neobyčajné alebo čo vzniklo iba nedávno. Ak myslíš na úžasné a každú predstavivosť prevyšujúce vtelenia Pána, nevyhnutne musíš spievať pieseň novú a nezvyčajnú. A ak si v mysli premietneš znovuzrodenie a obnovenie celého ľudstva, zostarnutého v hriechu a musíš ohlasovať tajomstvá zmŕtvychvstania, aj vtedy musíš spievať pieseň novú a nezvyčajnú“ (Homília na žalm 33, 2: PG 29, 327). Skrátka, podľa svätého Bazila výzva žalmistu, ktorý hovorí: „Spievajte Bohu novú pieseň“, znamená pre veriacich v Krista: „Uctievajte Boha nielen podľa dávneho zvyku podľa „litery“, ale v novosti „ducha“. Kto totiž chápe Zákon nie z vonkajška, ale poznáva jeho „ducha“, ten spieva „pieseň novú“ (tamže).

2.

Hymnus vo svojej centrálnej zostave sa rozčleňuje na tri časti, ktoré vytvárajú akoby trilógiu chvály. V prvej časti (v. 6-9) sa oslavuje Božie stvoriteľské slovo. Obdivuhodná architektúra vesmíru, podobná kozmickému chrámu, nevznikla a nevyrástla z boja medzi bohmi, ako to naznačujú niektoré kozmogónie starého Blízkeho východu, ale len z pôsobenia Božieho slova. Presne ako nás učí prvá stránka knihy Genezis (porov. Gn 1): „Boh povedal... a tak sa stalo.“ Žalmista totiž opakuje: „Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ž 32, 9).

Osobitný dôraz modliaci sa kladie na skúmanie morských vôd, lebo tieto v Biblii sú znakom chaosu a zla. Napriek svojim obmedzeniam svet v jestvovaní udržiava Stvoriteľ, ako sa to pripomína v Knihe Jób, a moru prikazuje, aby sa zastavilo na pobreží: „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn“ (Jób 38, 11).

3.

Pán je vládcom aj nad ľudskými dejinami, ako to potvrdzuje druhá časť žalmu 33 vo veršoch 10-15. Tu stoja v silnom protiklade plány pozemských mocností a obdivuhodný Boží zámer, ktorý Boh vytyčuje v dejinách. Ľudské plány, ak chcú byť iné, privádzajú nespravodlivosť, zlo, násilie a stavajú sa proti Božiemu plánu spravodlivosti a spásy. Napriek prechodným a zdanlivým úspechom sa redukujú na obyčajné machinácie smerujúce k rozkladu a úpadku. V biblickej Knihe Prísloví sa to vyjadruje stručne: „V ľudskom srdci je veľa myšlienok, podarí sa však iba rozhodnutie Pánovo“ (Prís 19, 21). Podobne žalmista nám pripomína, že Boh z neba, zo svojho nadprirodzeného príbytku, sleduje všetky cesty ľudstva, aj tie nezmyselné a absurdné, a poznáva všetky tajomstvá ľudského srdca.

„Kamkoľvek ideš, čokoľvek robíš, či v tme alebo vo svetle dňa, Božie oko hľadí na teba,“ komentuje svätý Bazil (Homília na žalm 33, 8: PG 29, 343). Šťastný bude ľud, ktorý prijíma Božie zjavenia a nasleduje jeho rady do života a kráča po jeho chodníkoch na ceste života. To, čo napokon ostane, je len jedno: „Pánov úmysel trvá naveky, myšlienky jeho srdca z pokolenia na pokolenie“ (Ž 33, 11).

4.

Tretia, posledná časť žalmu (porov. v. 16-22) rozoberá z dvoch nových hľadísk tému jedinečnej Božej moci nad ľudskými udalosťami. Na jednej strane sú to predovšetkým mocní, ktorých vyzýva, aby si nerobili ilúzie o vojenskej sile svojich armád a rytierov. Na druhej strane sú to potom verní, čo sú často utláčaní, osočovaní a na okraji smrti: títo sú vyzvaní dúfať v Pána, ktorých nenechá padnúť do priepasti záhuby. Takto sa javí aj „katechetická“ funkcia tohto žalmu. Pretvára sa na výzvu veriť v jedného Boha, ktorý nie je ľahostajný voči arogancii mocných, ale je blízky slabému ľudstvu, ktoré pozdvihuje a udržiava ho, ak má dôveru, ak sa na neho spoľahne a ak k nemu dvíha svoje prosby a chvály.

„Poníženosť tých, čo slúžia Bohu – vysvetľuje ďalej svätý Bazil – ukazuje, ako pokorní dúfajú v jeho milosrdenstvo. Kto totiž neskladá dôveru vo svoje vlastné veľké podnikania, ani neočakáva, že bude ospravodlivený pre svoje skutky, má ako jedinú nádej spásy Božie milosrdenstvo“ (Homília na žalm 33, 10: PG 29, 347).

5.

Žalm sa končí antifónou, ktorá sa stala záverom známeho hymnusu Te Deum: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba“ (v. 22).

Božia milosť a ľudská nádej sa stretávajú a objímajú. Ba láskyplná Božia vernosť (podľa významu pôvodného hebrejského slova tu použitého chesed), je podobná plášťu, ktorý nás zahaľuje, zohrieva a chráni, ponúka nám spokojnosť a dáva bezpečný základ našej viere a našej nádeji.

Z L’Osservatore Romano, č. 32
(týždenné vydanie v taliančine) z 10. augusta 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky