Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 48

Vďaka za záchranu národa

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 17. októbra 2001

1.

Žalm, ktorý bol práve prednesený, je spevom na počesť Siona, „mesta veľkého kráľa“ (Ž 48, 3), vtedajšieho sídla Pánovho chrámu a miesta jeho prítomnosti medzi ľuďmi. Kresťanská viera ho teraz aplikuje na „Jeruzalem, ktorý je hore“ a „je našou Matkou“ (Gal 4, 26).

Liturgické ladenie tohto hymnusu, evokácia slávnostného sprievodu (porov. v. 13-14), pokojná vízia Jeruzalema, ktorý odzrkadľuje Božiu spásu, robia zo žalmu 48 modlitbu, ktorá môže otvoriť deň, aby z neho urobila pieseň chvály, aj keď sa na obzore kopia mraky.

Aby sme mohli pochopiť zmysel žalmu, pomôžu nám tri zvolania, umiestnené na začiatku, v strede a na konci, akoby nám chceli ponúknuť duchovný kľúč ku skladbe a uviesť nás do jeho vnútornej klímy. Hľa, tri vzývania: „Veľký je Pán a hoden každej chvály v meste nášho Boha“ (v. 2); „Spomíname, Bože, na tvoje milosrdenstvo uprostred tvojho chrámu“ (v. 10); „On je Boh, náš Boh, naveky a na veky vekov: on sám nás bude stále sprevádzať“ (v. 15).

2.

Tieto tri zvolania, ktoré oslavujú Pána, ale aj „mesto nášho Boha“ (v. 2), tvoria rámec dvoch veľkých častí žalmu. Prvá je radostná oslava svätého mesta, Sionu, ktorý zvíťazil nad útokmi nepriateľov a je spokojný pod plášťom Božej ochrany (porov. v. 3-8). Máme tu akoby litánie definícií tohto mesta: prekrásne návršie, ktoré sa týči ako svetelný maják, prameň radosti pre všetky národy zeme, jediný pravý „Olymp“, kde sa stretávajú nebo a zem. Je to – aby sme použili výrok proroka Ezechiela – mesto – Emanuel, pretože „Boh je tam“ (porov. Ez 48, 35), je v ňom prítomný. Ale okolo Jeruzalema sa tlačia čaty obliehateľa, akoby symbol zla, ktorý zaútočí na jas Božieho mesta. Zrážka má jasné a akoby bezprostredné rozuzlenie.

3.

Mocní zeme totiž útokom na sväté mesto vyprovokovali aj jeho Kráľa, Pána. Žalmista ukazuje, ako sa rozkladá pýcha mocného vojska v sugestívnom obraze bolestí rodičky: „Hrôza ich tam schvátila, bolesti ako rodičku“ (v. 7). Nafúkanosť sa mení na krehkosť a slabosť, moc na pád a porážku. Ten istý pojem sa vyjadruje v druhom obraze: Porazené vojsko sa prirovnáva k neporaziteľnej vojenskej lodi, na ktorú sa valí smršť spôsobená východným víchrom (porov. v. 8). Zostáva teda neotrasiteľná istota pre toho, kto stojí v tôni Božej ochrany; posledné slovo nemá zlo, ale dobro; Boh triumfuje nad nepriateľskými mocnosťami, aj keď sa zdajú veľkolepé a nepremožiteľné.

4.

Preto veriaci práve v chráme slávi svoje ďakovanie Bohu, Osloboditeľovi. Jeho hymnus na milosrdnú lásku Pána je vyjadrený hebrejským slovom chesed, typickým pre teológiu zmluvy. Sme teda v druhej časti žalmu (porov. v. 10-14). Po vznešenom speve chvály Bohu, vernému, spravodlivému a Spasiteľovi (porov. v. 10-12), sa koná osobitný sprievod okolo chrámu a svätého mesta (porov. v. 13-14). Spočítajú sa veže, znamenie bezpečnej Božej ochrany, pozorujú sa hradby, ktoré sú výrazom stability a ktoré dal Sionu jeho Zakladateľ. Múry Jeruzalema rozprávajú a jeho kamene pripomínajú skutky, ktoré sa majú podať „ďalšiemu pokoleniu“ (v. 14), ako budú o nich rozprávať otcovia svojim synom (porov. Ž 78, 3-7). Sion je priestorom pre neprerušenú reťaz Pánových spasiteľných činov, ktoré sa oznamujú v katechéze a slávia v liturgii, aby sa udržiavala vo veriacich nádej na oslobodzujúci Boží zásah.

5.

Veľmi krásna je v záverečnej antifóne jedna z najstarších definícií Pána ako pastiera svojho ľudu: „On sám nás bude sprevádzať“ (v. 15). Boh Sionu je Boh Exodu, slobody, blízky ľudu zotročenému v Egypte a putujúcemu na púšti. Teraz, keď sa Izrael usadil v prisľúbenej zemi, vie, že Pán ho neopustí. Jeruzalem je znakom jeho blízkosti a chrám je miestom jeho prítomnosti.

Kresťan sa pri čítaní týchto výrazov dvíha ku kontemplácii Krista, nového a živého Božieho chrámu (porov. Jn 2, 21), a obracia sa k nebeskému Jeruzalemu, ktorý už nepotrebuje chrám a vonkajšie svetlo, pretože „jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok..., ožiaruje ho Božia sláva a jeho lampou je Baránok“ (Zjv 21, 22-23). Na toto opakované „duchovné“ čítanie nás vyzýva svätý Augustín presvedčený, že v knihách Biblie „nie je nič také, čo by si všímalo len pozemské mesto, keď všetko to, čo sa naň vzťahuje alebo sa v ňom naplňuje, symbolizuje niečo, čo sa alegoricky môže vzťahovať aj na nebeský Jeruzalem“ (O Božom meste, XVII, 3, 2). Ozvenu mu robí svätý Pavlín z Noly, ktorý práve komentujúc slová nášho žalmu, povzbudzuje na modlitbu, aby „sme mohli byť ako živé kamene v múroch nebeského a slobodného Jeruzalema“ (List 28, 2 Severovi). A keď rozjíma o pevnosti a celistvosti tohto mesta, ten istý cirkevný otec pokračuje: „Totiž ten, ktorý býva v tomto meste, sa zjavuje ako Jeden v troch osobách... Z nich Kristus bol ustanovený nielen za základ, ale aj za vežu a bránu... Ak teda na ňom spočíva dom našej duše a na ňom sa týči stavba hodna takého veľkého základu, tak vstupnou bránou do jeho mesta bude pre nás práve Ten, ktorý nás vedie v stáročiach a umiestni nás na mieste svojej pastviny“ (tamže).

Z L’Osservatore Romano, č. 42
(týždenné vydanie v taliančine) z 19. októbra 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky