Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 51

Zmiluj sa, Pane, nado mnou

Katechéza pre ranné chvály, 1. týždeň | 2. týždeň | 3. týždeň | 4. týždeň

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 24. októbra 2001

1.

Počuli sme Miserere, jednu z najslávnejších modlitieb Žaltára, najsilnejší a najviac opakovaný kajúcny žalm, spev o hriechu a odpustení, najhlbšie rozjímanie o vine a milosti. Liturgia hodín nám ho dáva opakovať každý piatok v ranných chválach. Od stáročí po stáročia vystupuje k nebu z toľkých sŕdc hebrejských i_kresťanských veriacich ako vzdych ľútosti a nádeje k milosrdnému Bohu.

Židovská tradícia vložila žalm na pery Dávida, ktorého vyzval na pokánie prísnymi slovami prorok Nátan (porov. v. 1-2; 2 Sam 11-12), ktorý mu vyčítal cudzoložstvo spáchané s Betsabe a zabitie jej manžela Uriáša. Žalm bol však obohacovaný v ďalších storočiach modlitbou toľkých iných hriešnikov, ktorí dopĺňajú témy „nového srdca“ a Božieho „Ducha“ vliateho vykúpenému človeku podľa učenia prorokov Jeremiáša a Ezechiela (porov. v. 12; Jer 31, 31-34; Ez 11. 19; 36, 24-28).

2.

Žalm 51 načŕta dva horizonty. Je to predovšetkým temná oblasť hriechu (porov. v. 3-11), v ktorej sa nachádza človek už od počiatku svojho života: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (v. 7). Aj keď toto vyjadrenie nemôže byť vzaté ako výslovná formulácia učenia o dedičnom hriechu, ktoré vyznačila kresťanská teológia, je nepochybné, že s ním korešponduje: vyjadruje totiž hlbokú dimenziu vrodenej ľudskej morálnej slabosti. Žalm sa v tejto prvej časti javí ako analýza hriechu, konaná pred Bohom. Tri sú hebrejské termíny, použité na definovanie tejto smutnej skutočnosti, ktorá pochádza z ľudskej zle použitej slobody.

3.

Prvé slovo chattá znamená literárne „minúť cieľ“: hriech je vždy odchýlka, ktorá nás odvádza ďaleko od Boha, ktorý je základným cieľom našich vzťahov a v dôsledku toho aj vzťahov k blížnym.

Druhý hebrejský výraz je awôn, ktorý pripomína obraz „skrúcať“, „kriviť“. Hriech je teda krivolaká odchýlka od správnej cesty, je to zvrátenosť, odvrátenosť, deformácia dobra a zla v zmysle vyjadrenom Izaiášom: „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom“ (Iz 5, 20). Práve z tohto dôvodu sa v Biblii označuje obrátenie ako „návrat" (hebrejsky šúb) na správnu cestu, keď sa opraví smer.

Tretie slovo, ktorým žalmista hovorí o hriechu je pešá. To vyjadruje vzburu podriadeného voči vrchnosti a teda otvorenú výzvu proti Bohu a jeho plánu s ľudskými dejinami.

4.

Ak teda človek vyzná svoj hriech, spasiteľná Božia spravodlivosť je ochotná radikálne ho očistiť. A to sa deje v druhej duchovnej oblasti žalmu, vo svietiacej oblasti milosti (porov. v. 12-19). Vyznaním vín sa totiž otvára pre prosebníka horizont svetla, v ktorom koná Boh. Pán nekoná iba negatívne tým, že odstraňuje hriech, ale znova pretvára hriešne ľudstvo skrze svojho oživujúceho Ducha: vkladá do človeka „nové a čisté srdce“, to jest obnovené svedomie a otvára mu možnosť jasnej viery a úcty príjemnej Bohu. Origenes hovorí v tejto súvislosti o Božej terapii, ktorú koná Pán skrze svoje slovo a skrze Kristovo uzdravujúce pôsobenie: „Ako Boh zaisťuje pre telo lieky z liečivých bylín múdro zmiešaných, tak pripravil aj pre dušu liek v slovách, ktoré vložil a rozsial v božských Písmach... Boh poskytuje aj inú lekársku aktivitu, ktorej hlavným lekárom je Spasiteľ, ktorý hovorí: „Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí.“ On bol lekárom naozaj, schopný uzdraviť každú slabosť, každú chorobu.“ (Omelie sui Sálmi, Firenze 1991, pp. 247-249).

5.

Bohatstvo žalmu 51 by si zaslúžilo dôkladnú exegézu v každej svojej časti. Urobíme tak, keď sa žalm znova vráti a zaznie v rozličných piatkoch v ranných chválach. Celkový pohľad, ktorý sme teraz venovali tejto veľkej biblickej úpenlivej prosbe, nám už odhaľuje niektoré základné zložky duchovnosti, ktoré by sme mali odrážať v každodennom živote veriacich. Je to predovšetkým veľmi živý zmysel pre hriech, chápaný ako slobodná voľba negatívneho príznaku v morálnej aj teologickej rovine: „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (v. 6).

V tomto žalme je potom rovnako živé pociťovanie možnosti obrátenia: hriešnik, ktorý úprimne ľutuje (porov. v. 5), predstavuje sa v celej svojej biede a nahote pred Bohom a pokorne prosí, aby ho neodvrhol spred svojej tváre (porov. v. 13).

Napokon je v Miserere zakorenené presvedčenie o Božom odpustení, ktoré hriešnika zbavuje hriechov, zmýva ich a očisťuje ho“ (porov. v. 3-4) a dosahuje až to, že pretvára na nové stvorenie, ktoré má pretvoreného ducha, jazyk, pery, srdce (porov. v. 14-19). „Aj keby naše hriechy,“ tvrdí svätá Faustína Kowalská, „boli čierne ako noc, Božie milosrdenstvo je silnejšie ako naša bieda. Len jedno je potrebné: aby hriešnik aspoň trošku pootvoril dvere svojho srdca... Ostatné urobí Boh... Všetko má počiatok v tvojom milosrdenstve a v tvojom milosrdenstve sa končí“ (M. Windowska: L’icona dell Amore miseri ordioso. Il messaggio di suor Faustina, Rím 1981, s. 271).

Z L’Osservatore Romano, č. 43
(týždenné vydanie v taliančine) z 26. októbra 2001


Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 8. mája 2002

1.

Každý týždeň v piatok sa v liturgii ranných chvál recituje žalm 51 Mizerere, najobľúbenejší kajúci žalm, ktorý sa spieva a recituje, hymnus, ktorý stúpa z kajúceho hriešnika k milosrdnému Bohu. Mali sme už príležitosť v jednej z predchádzajúcich katechéz predstaviť základný obraz tejto veľkej modlitby. Vstupuje sa tu predovšetkým do zatemnenej oblasti hriechu, aby sa do nej vnieslo svetlo ľudskej kajúcnosti a Božieho milosrdenstva (porov. v. 3-11). Potom sa pokračuje velebením daru Božej milosti, ktorá pretvára a obnovuje ducha i_srdce kajúceho hriešnika: a to je žiariaca oblasť, plná nádeje a dôvery (porov. 12-21).

V tejto našej úvahe sa zastavíme niektorými pozorovaniami pri prvej časti žalmu 51, aby sme prehĺbili niektoré aspekty. Chceli by sme na úvod položiť obdivuhodné božské vyhlásenie na Sinaji, ktoré je akoby portrétom Boha ospevovaného v Mizerere: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech...“ (Ex 34, 6-7).

2.

Vzývanie na začiatku stúpa k Bohu ako prosba na získanie daru očistenia, ktorý spôsobí, ako povedal prorok Izaiáš, že hriechy „zbelejú ako sneh“ a „budú ako vlna“, hriechy, ktoré sú samy v sebe podobné „šarlátu“ a „červené ako purpur“ (porov. Iz 1, 18). Žalmista vyznáva svoj hriech zreteľne a bez váhania: „Vedomý som si svojej neprávosti... Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 51, 5-6).

Na scénu teda vstupuje osobné svedomie hriešnika, ktorý začína jasne chápať svoje zlo. Je to skúsenosť, ktorá zahŕňa slobodu a zodpovednosť a vedie hriešnika k uznaniu, že porušil puto tým, že si vybral iný spôsob života, než by bol v zhode s Božím slovom. Nasleduje radikálne rozhodnutie k zmene. Toto všetko je zahrnuté v tom „vedomý som si“, v slove, ktoré v hebrejčine neznamená len rozumné prijatie, ale aj životnú voľbu.

A práve to, žiaľ, mnohí nerobia, ako nám pripomína Origenes: „Sú niektorí, čo po hriechu sú absolútne pokojní a nepripúšťajú si myšlienku, že zhrešili a ani sa ich nedotýka vedomie spáchaného zla, ale si žijú, ako by sa nič nestalo. Takí by iste necítili potrebu povedať: Svoj hriech mám stále pred sebou. Naopak, keď sa niekto pre hriech vyčerpáva a sužuje, mučia ho výčitky, bez prestania sa trápi a vo svojom vnútri prežíva útoky, ktoré sa dvíhajú proti nemu a uvádzajú ho do zmätku a tak plným právom volá: Niet pokoja pre moje kosti zoči-voči mojim hriechom... Keď teda postavíme pred oči nášho srdca spáchané hriechy a pozorujeme ich jeden po druhom, poznáme ich, hanbíme sa a ľutujeme, čo sme spáchali a tak zmätení a ustrašení oprávnene hovoríme, že niet pokoja pre naše kosti zoči-voči našim hriechom...“ (Omelie sui Salmi, Firenze 1991, pp. 277-279). Uznanie a vedomie hriechu je teda plodom citlivosti získanej vďaka svetlu Božieho slova.

3.

Vo vyznaní Mizerere je osobitne zreteľné zdôraznenie: hriech sa nechápe iba vo svojom osobnom a „psychologickom“ rozmere, ale je naznačený predovšetkým vo svojej teologickej kvalite. „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil“ (Ž 51, 6), volá hriešnik, ktorému tradícia dala tvár Dávida, vedomého si cudzoložstva s Betsabe, obžaloby od proroka Nátana za tento zločin i_za zločin zabitia jej manžela Uriáša (porov. v. 2; 2 Sám 11-12). Hriech teda nie je len psychologickou a sociálnou otázkou, ale je to udalosť, ktorá sa dotýka vzťahu k Bohu, ruší jeho zákon, odmieta jeho plán dejín a rozvracia stupnicu hodnôt tým, že „mení tmu na svetlo a svetlo za tmu“ (porov. Iz 5, 20). Hriech skôr, než je eventuálnym bezprávím proti človeku, je predovšetkým zradou Boha. Symbolické sú slová, ktoré márnotratný syn vyslovuje pred svojím otcom, márnotratným na lásku: „Otče, zhrešil som proti nebu – to je proti Bohu – i_voči tebe“ (Lk 15, 21).

4.

K tomuto bodu žalmista uvádza iný aspekt, ktorý je celkom priamo spojený s ľudskou skutočnosťou. Je to výrok, ktorý vyvoláva mnohé interpretácie a ktorý sa spája aj s náukou o dedičnom hriechu: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (Ž 51, 7). Modliaci sa chce naznačiť prítomnosť zla vo vnútri našej bytosti, ako to zrejme vyplýva zo zmienky a počatí a narodení, spôsobe, ako vyjadriť celú existenciu tým, že vychádzame z jeho zdroja. Žalmista však nespája formálne túto situáciu s hriechom Adama a Evy, nehovorí výslovne o dedičnom hriechu.

Je teda jasné, že podľa textu žalmu zlo hniezdi v samej hlbine človeka, je vlastné jeho historickej skutočnosti, a preto je rozhodujúca žiadosť o zásah Božej milosti. Sila Božej lásky premáha silu hriechu. Rieka, ktorá šíri zlo, má menšiu silu než zúrodňujúca voda odpustenia: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20).

5.

Touto cestou teológia dedičného hriechu a celý biblický pohľad na hriešneho človeka nepriamo vyvolávajú slová, ktoré súčasne dávajú vidieť svetlo milosti a spásy.

V budúcnosti, keď sa vrátime k tomuto žalmu a jeho ďalším veršom, budeme mať príležitosť odhaliť, že vyznanie viny a vedomie vlastnej biedy neústia do hrôzy alebo prízraku súdu, ale naopak, do nádeje na očistenie, oslobodenie a na nové stvorenie.

Boh nás totiž spasí „nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa“ (Tít 3, 5-6).

Z L’Osservatore Romano, č. 19
(týždenné vydanie v taliančine) z 10. mája 2002


Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 4. decembra 2002

1.

Každý týždeň liturgia chvál predkladá žalm 51, slávne Mizerere. Už sme predtým uvažovali o niektorých jeho častiach. Aj teraz sa zastavíme osobitným spôsobom pri jednom úseku tejto veľkolepej prosby o odpustenie: sú to verše 12-16.

Je významné predovšetkým poznamenať, že v hebrejskom originály trikrát zaznieva slovo „duch“, ktorého sa tvor, ľutujúci svoj hriech, dovoláva ako daru od Boha a ktorého tvor prijíma: „V mojom vnútri obnov ducha pevného... Neodnímaj mi svojho ducha svätého... Posilni ma duchom veľkej ochoty...“ (v. 12. 13. 14). Mohli by sme vari hovoriť – odvolávajúc sa na liturgický termín – o „epikléze“, čiže o trojitom vzývaní Ducha, ktorý sa pri stvorení vznášal nad vodami (porov. Gn 1, 2) a teraz preniká do duše veriaceho a vlieva jej nový život a pozdvihuje ju z ríše hriechu do neba milosti.

2.

Cirkevní Otcovia vidia v „duchu", ktorého vzýva žalmista, účinnú prítomnosť Ducha Svätého.. Tak svätý Ambróz je presvedčený, že ide o jediného Ducha Svätého, „ktorý búrlivo vrel v prorokoch, ktorého (Kristus) vdýchol na apoštolov, ktorý bol spojený s Otcom a Synom vo sviatosti krstu“ (Lo Spiritu Santo I, 4, 55: SAEMO 16, p. 95). Rovnako vyjadrujú toto presvedčenie iní Otcovia, ako Didymus Slepý z egyptskej Alexandrie a Bazil z Cézarey v príslušných traktátoch o Duchu Svätom (Didimo il Cieco, Lo Spiritu Santo, Róma 1990, p. 59; Basilio di Cesarea, Lo Spiritu Santo, IX, 22. Roma 1993, p. 117n.).

A ešte svätý Ambróz, keď pozoroval, že žalmista hovorí o radosti, čo zachvacuje dušu, ktorá raz prijala Ducha veľkodušného a mocného Boha poznamenáva: „Veselosť a radosť sú ovocím Ducha a Duch suverénny je ten, na ktorom si predovšetkým zakladáme. Kto je teda upevnený suverénnym Duchom, nepodlieha otroctvu, nevie byť otrokom hriechu, nevie byť nerozhodný, neblúdi sem a tam, nie je neistý vo voľbe, ale je postavený na skale, stojí pevne na nohách, ktoré sa neklátia“ (Apológia del profeta Dávid a Teodosio Augusta, 1572: SAEMO 5, 129).

3.

Touto trojitou zmienkou o „duchu“, ktorá nasleduje po opise temného väznenia viny v predchádzajúcich veršoch, žalm 51 sa otvára jasnej krajine milosti. Je to veľký obrat, porovnateľný s novým stvorením: ako na počiatku vdýchol Boh svojho ducha do hmoty a dal vznik ľudskej osobe (porov. Gn 2, 7), tak ten istý Duch božsky znova tvorí (porov. Ž 51, 12), obnovuje, premieňa a pretvára hriešnika, ktorý robí pokánie, znova ho berie do náručia (porov. v. 13) a dáva mu účasť na radosti spásy (porov. v. 14). Teraz sa človek, oživený božským Duchom, vydáva na cestu spravodlivosti a lásky, ako sa hovorí v inom žalme: „Nauč ma naplniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh; na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch“ (Ž 143, 10).

4.

Keď modliaci sa zakúsil toto vnútorné znovuzrodenie, zmení sa na svedka: sľubuje Bohu, že „poučí blúdiacich o cestách“ dobra (Ž 51, 15), aby sa tak mohli, ako márnotratný syn, vrátiť do Otcovho domu. Takisto svätý Augustín, keď prešiel temnými cestami hriechu, pocítil potrebu dosvedčiť vo svojich Vyznaniach slobodu a radosť zo spásy.

Kto zakúsil milosrdnú Božiu lásku, stane sa jej zanieteným svedkom predovšetkým pre tých, čo sú ešte zamotaní do siete hriechu. Spomeňte si na postavu Pavla, ktorý sa potom, ako bol od Krista zasiahnutý bleskom na ceste do Damasku, stal neúnavným misionárom Božej milosti.

5.

Modliaci sa naposledy pozrie na svoju temnú minulosť a volá k Bohu: „Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia“ (v. 16). Krv, ktorú spomína, sa v Písme vysvetľuje rozlične. Narážka, vložená do úst kráľa Dávida, sa týka zabitia Uriáša, manžela Betsabe, ženy ktorá bola predmetom vášne panovníka. Vo všeobecnom zmysle táto prosba naznačuje túžbu po očistení od zla, od násilia a od nenávisti, ktoré sú v ľudskom srdci temnou a zhubnou silou vždy prítomné. Teraz však pery veriaceho, očistené od hriechu, spievajú Pánovi. A časť žalmu 51, ktorú sme dnes komentovali, sa práve končí úlohou ohlasovať Božiu „spravodlivosť“. Tu termín „spravodlivosť“, ako je to často v biblickej reči, neoznačuje vlastne trestajúci Boží úkon za zlo, ale naznačuje skôr rehabilitáciu hriešnika, pretože Boh prejavuje svoju spravodlivosť tým, že robí hriešnikov spravodlivými (porov. Rim 3, 26). Boh nemá záľubu v smrti hriešnika, ale aby sa odvrátil od svojho správania a žil (porov. Ez 18, 23).

Z L’Osservatore Romano, č. 48
(týždenné vydanie v taliančine) zo 6. decembra 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky