Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 57

Ranná modlitba v súžení

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 19. septembra 2001

1.

Je temná noc, v ktorej sa ozývajú dravé šelmy. Modliaci sa čaká na ranné svitanie, aby svetlo premohlo temnotu a strach. Toto je pozadie žalmu 57, ktorý sa nám dnes predkladá na úvahu: je to nočný spev, ktorý pripravuje modliaceho sa na ranné svetlo, očakávané s úzkosťou, aby mohol v radosti chváliť Pána (porov. v. 9-12). Žalm vskutku prechádza od dramatického náreku, adresovaného Bohu, k jasnej nádeji a radostnému vzdávaniu vďaky vyjadrenom slovami, ktoré zaznejú ešte v inom žalme (porov. Ž 108, 2-6).

Prakticky sme pri prechode od strachu k radosti, z noci ku dňu, od nočnej mory k jasu, od prosby k chvále. Je to zážitok, ktorý sa v žaltári často opisuje: „Môj nárek si obrátil na tanec, roztrhol si moje rúcho kajúcne a radosťou si ma opásal, aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť“ (Ž 30, 12-13).

2.

Žalm 57, o ktorom práve rozjímame, má dve roviny. Prvá si všíma skúsenosť strachu z útokov zlého, ktorý sa pokúša zasiahnuť spravodlivého (v. 2-7). V centre scény sú levy pripravené k útoku. Veľmi rýchlo sa tento obraz mení na symbol vojny, naznačenej kopijami, šípmi a mečmi. Modliaci sa človek sa cíti napadnutý určitým druhom eskadróny smrti.. Okolo neho je tlupa lovcov, ktorí naťahujú pasce a kopú jamy, aby chytili korisť. Ale táto napätá atmosféra je náhle uvoľnená. Už v úvode (v. 2) sa totiž objavuje symbol ochrany – Božie krídla, ktoré konkrétne pripomínajú archu zmluvy s okrídlenými cherubínmi, čo je Božia prítomnosť po boku veriacich vo svätom chráme na Sione.

3.

Modliaci sa človek naliehavo žiada Boha, aby zoslal z neba svojich poslov, ktorým dáva obrazné mená „Pravda“ a „Milosť“ (v. 4), to sú vlastnosti spasiteľnej Božej lásky. Preto aj keď sa chveje pred strašným revom šeliem a vierolomnosťou prenasledovateľov, veriaci zostane vo vnútri pokojný a dôverujúci ako Daniel v jame levov (porov. Dan 6, 17-25).

Pánova prítomnosť nemešká a ukazuje svoju účinnosť tým, že sa protivníci sami potrestajú: títo padnú do jamy, ktorú vykopali pre spravodlivého (porov. v. 7). Táto dôvera v Božiu spravodlivosť, vždy živá v žaltári, zabráni malomyseľnosti a odstráni strach z veľkej moci a zla. Na stranu veriaceho sa skôr či neskôr postaví Boh, ktorý odhalí manévre bezbožných a urobí, že sa sami potknú vo svojich zlomyseľných plánoch.

4.

Tak sa dostávame k druhej rovine žalmu, k vzdávaniu vďaky (porov. v. 8-12). Tu je úryvok, ktorý sa skveje intenzitou a krásou: „Ochotné je moje srdce, Bože, ochotné je moje srdce; budem ti spievať a hrať. Prebuď sa, duša moja, prebuď sa, harfa a citara, chcem zobudiť zornicu“ (v. 8-9). Teraz sú temnoty rozptýlené: úsvit spásy sprevádza hlas modliaceho sa.

Keď žalmista uplatňuje tento obraz sám na seba, prekladá asi do termínov biblickej religiozity, prísne monoteistickej, obyčaj egyptských a fenických kňazov, ktorí boli poverení „zobúdzať zornicu“, čiže aby dali znova vyjsť slnku, ktoré sa pokladalo za blahodarné božstvo. Žalmista nadväzuje aj na zvyk zavesiť a zakryť hudobné nástroje v dobe smútku (porov. Ž 137, 2) a „zobudiť ich“ na slávnostný zvuk v čase oslobodenia a radosti. Liturgia teda dáva otvoriť sa nádeji; obracia sa k Bohu a vyzýva ho, aby sa znova priblížil k svojmu ľudu a počúval jeho pokorné prosby. V žaltári je často úsvit chvíľou božského vyslyšania po noci modlitby.

5.

Žalm sa tak uzaviera spevom chvály na Pána, ktorý účinkuje so svojimi dvomi veľkými spásonosnými kvalitami; tie sa už ukázali v rozlíšených termínoch v prvej časti prosby (porov. v. 4). Teraz sú na scéne akoby zosobnené Božia Dobrota a Vernosť. Zaplavujú nebo svojou prítomnosťou a sú ako svetlo v temnote skúšok a prenasledovaní. Z tohto dôvodu sa žalm 57 v kresťanskej tradícii premenil na spev prebudenia do veľkonočného svetla a radosti, ktorá zažiari vo veriacom, stiera strach zo smrti a otvára horizonty nebeskej slávy.

6.

Gregor Nyssenský v slovách tohto žalmu odkrýva určitý druh typického popisu toho, čo sa stáva v každej ľudskej skúsenosti otvorenej poznaniu Božej múdrosti. Volá: „Zachránil ma, keď ma zatienil oblakom Ducha, a tí, čo šliapali po mne, boli pokorení“ (Sui titoli dei Salmi, Róma 1994, p. 183).

Keď sa potom obracia k výrazom, ktoré zakončujú žalm, kde sa hovorí: „Bože, vznes sa na nebesia a tvoja sláva nech je nad celou zemou,“ uzatvára: „V miere, v akej sa Božia sláva šíri na zemi, ktorá vyrástla z viery tých, čo sú spasení, nebeské mocnosti, jasajúc nad našou spásou, ospevujú Boha“ (tamže, p. 184).

Z L’Osservatore Romano, č. 38
(týždenné vydanie v taliančine) z 21. septembra 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky