Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 63, 2-9

Túžba duše za Bohom

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 25. apríla 2001

1.

Žalm 63, pri ktorom sa dnes zastavíme, aby sme o ňom uvažovali, je žalm o mystickej láske, oslavujúcej úplné zjednotenie sa s Bohom, ktoré začína takmer fyzickou túžbou a dosahuje svoju plnosť v intímnom a večnom objatí. Modlitba sa stáva túžbou, žízňou a hladom, pretože zahŕňa dušu i_telo.

Ako píše svätá Terézia Avilská, „žízeň vyjadruje túžbu po nejakej veci, ale túžbu takú intenzívnu, že umierame, ak sme tohto zbavení“ (Cesta dokonalosti, kap. XIX). Liturgia nám z tohto žalmu predkladá prvé dve strofy, ktoré sa priamo sústreďujú na symboly smädu a hladu, zatiaľ čo v tretej strofe prebleskuje temný horizont, horizont Božieho súdu nad zlom v protiklade s jasom a sladkosťou ostatku žalmu.

2.

Začneme teda naše rozjímanie s prvým spevom, ktorý hovorí o túžbe po Bohu (porov. v. 2-4). Je ráno, slnko vychádza na jasnom nebi Svätej zeme a prosebník začína svoj deň tým, že sa uchýli do chrámu, aby hľadal Božie svetlo. Potrebuje stretnutie s Pánom akoby inštinktívne, mohlo by sa povedať až „fyzicky“. Tak ako vyschnutá zem je mŕtva, kým nie je zavlažená dažďom a svojím popraskaným povrchom vyzerá ako žíznivé a vysušené ústa, aj veriaci prahne po Bohu. aby ním bol naplnený, a tak mohol žiť v spoločenstve s ním.

Už prorok Jeremiáš vyhlásil: Pán je „prameň živej vody“ a vyčítal ľudu, že si vytvorili „cisterny rozpraskané, ktoré vodu udržať nemôžu“ (2, 13). Sám Ježiš zvolal silným hlasom: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije“ (Jn 7, 37). V pravé poludnie slnečného a tichého dňa sľubuje Samaritánke: „Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda. ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 14).

3.

Modlitba žalmu 63 touto témou nadväzuje na iný úžasný žalm, na žalm 42: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom“ (vv. 2-3). V jazyku Starého zákona, v hebrejčine, však sa „duša“ vyjadruje termínom nefeš, čo v niektorých textoch znamená „hrdlo“ a v mnohých iných sa rozširuje tak, že označuje celé bytie osoby. Slovo vzaté v týchto dimenziách pomáha pochopiť, ako je podstatná a hlboká potreba Boha: bez neho prestáva dych i_sám život. Preto žalmista sa dostáva k tomu, že sám fyzický život stavia až na druhé miesto, pokiaľ by malo chýbať spojenie s Bohom: „Tvoja milosť je lepšia než život“ (Ž 63, 4). Aj v žalme 73 znova hovoríme Pánovi: „Keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i_srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý... Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti“ (vv. 25-28).

4.

Po speve o smäde slová žalmistu sa modulujú do spevu o hlade (porov. Ž 63, 6-9). Pravdepodobne sa prosebník s obrazmi „bohatej hostiny“ odvoláva na niektorú z obetí, ktoré sa slávili v chráme Siona: na takzvané „prijímanie“, čiže na posvätnú hostinu, pri ktorej veriaci jedli mäso obetovaných obetí. Iná základná životná nevyhnutnosť tu použitá ako symbol spojenia s Bohom: hlad, je nasýtený, keď počúvame Božie slovo a keď sa stretávame s Pánom. Lebo „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst“ (Dt 8, 3; porov. Mt 4, 4). A tu myšlienka kresťana beží k tej hostine, ktorú pripravil Kristus v posledný večer svojho pozemského života a ktorej hlbokú hodnotu vysvetlil už v kafarnaumskej reči: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 55-56).

5.

Skrze mystický pokrm spojenia s Bohom „sa duša vinie“ k nemu, ako hovorí žalmista. Ešte raz, slovo „duša“ evokuje celú ľudskú bytosť. Nie nadarmo sa hovorí o objatí, o vinutí sa priamo fyzickom: teraz Boh a človek sú v úplnom spoločenstve a z perí tvora môže prameniť len radostná a vďačná chvála. Aj keď sme v temnej noci, cítime, že sme pod ochranou Božích krídel, tak ako archa zmluvy zakrytá peruťami cherubínov. A tak kvitne zanietený výraz radosti: „Pod ochranou tvojich krídel budem plesať.“ Strach sa rozplynie, náruč sa neotvára naprázdno, ale objíma samého Boha, naša ruka sa opiera o silu jeho pravice (porov. Ž 63, 8-9).

6.

Pri čítaní žalmu vo svetle veľkonočného tajomstva žízeň a hlad, ktoré ženú k Bohu, nachádzajú svoje uspokojenie v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi, od ktorého prichádza k nám prostredníctvom Ducha a sviatostí nový život a pokrm, ktorý ho udržuje.

To nám pripomína svätý Ján Zlatoústy, ktorý v komentári k Jánovej poznámke: z jeho boku „vyšla krv a voda“ (porov. Jn 19, 34) hovorí: „Táto voda a krv sú symbolmi krstu a tajomstva,“ čo je Eucharistia. A uzatvára: „Pozrite, ako si Kristus získal nevestu, pozrite, akým pokrmom nás živí! Z toho istého pokrmu sa rodíme aj živíme. Ako žena hnaná prirodzeným sklonom vytrvalo živí dieťa svojím mliekom a krvou, tak aj Kristus stále živí svojou krvou tých, ktorých znovuzrodil“ (Homília III. k novopokrsteným, 16-19, na rozličných miestach: SCh 50 bis, 160-162).

Z L’Osservatore Romano, č. 17
(týždenné vydanie v taliančine) z 27. apríla 2001


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky