Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 81

Slávnostné pozvanie na obnovenie zmluvy

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 24. apríla 2002

1.

„Zatrúbte rohom pri nove mesiaca i_pri jeho splne v deň našej slávnosti“ (Ž 81, 4). Tieto slová žalmu 81., ktorý bol práve prednesený, pripomínajú liturgické slávenie podľa lunárneho kalendára starovekého Izraela. Je ťažké presne stanoviť slávnosť, na ktorú žalm naráža; isté je, že liturgický biblický kalendár, keďže vychádzal z ročných období, teda z prírody, sa predstavuje ako pevne zakotvený v dejinách spásy a osobitne v hlavnej udalosti exodu z egyptského otroctva spojeného so splnom prvého mesiaca (porov. Ex 12, 2. 6; Lv 23, 5). Tam sa totiž Boh zjavil ako osloboditeľ a spasiteľ.

Ako to poeticky hovorí 7. verš nášho žalmu, Boh sám sňal z pleca hebrejského otroka v Egypte kôš naplnený tehlami potrebnými na výstavbu miest Pitom a Ramses (porov. Ex 1, 11. 14). Boh sám sa postavil po boku utláčaného ľudu a svojou mocou odňal a vymazal trpké znamenie otroctva, kôš tehál pálených na slnku, výraz nútených prác, ku ktorým boli donucovaní synovia Izraela.

2.

Sledujme teraz vývoj tohto liturgického spevu Izraela. Otvára sa výzvou na slávnosť, na spev, na hudbu: je to oficiálne zvolávanie liturgického zhromaždenia podľa antického kultového príkazu, ktorý vykvitol už v egyptskej zemi slávením Paschy (porov. Ž 81, 2-6a). Po tejto výzve sa dvíha hlas samého Pána prostredníctvom prorokovania kňaza v sionskom chráme a tieto božské slová zaberajú celý zvyšok žalmu (porov. v. 6b-17).

Rozhovor, ktorý sa tu rozvíja, je jednoduchý a točí sa okolo dvoch ideálnych pólov. Z jednej strany je tu božský dar slobody, ktorá bola ponúknutá utláčanému a nešťastnému Izraelu: „V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa“ (v. 8). Je tu poznámka aj o podpore, ktorú Pán poskytoval Izraelu pri pochode púšťou, čiže o dary vody v Meríbe v súvislosti s ťažkosťami a skúškou.

3.

Z druhej strany však žalmista popri božskom dare uvádza i_druhý významný prvok. Biblické náboženstvo nie je osamelý monológ Boha, nie je len jeho činnosť určená nečinnej bytosti. Naopak, je to dialóg, slovo, po ktorom nasleduje odpoveď, je to gesto lásky, ktoré si žiada súhlas. Preto je vyhradený veľký priestor výzvam, ktorými sa Boh obracia na Izrael.

Pán ho vyzýva predovšetkým na verné zachovávanie prvého prikázania, oporu celého Desatora, čo je viera v jediného Pána a Spasiteľa a odmietnutie modiel (porov. Ex 20, 3-5). Reč kňaza v Božom mene je rytmizovaná slovom „Počuj“, takým drahým v Knihe Deuteronómium, ktoré vyjadruje poslušné pripútanie sa k Zákonu Sinaja a je znamením odpovede Izraela na dar slobody. Počujme totiž, ako sa v našom žalme opakuje: „Počúvaj, ľud môj... Kiež by si ma poslúchol, Izrael... Ale môj ľud nepočúval na môj hlas a Izrael nedbal o mňa... Keby ma môj ľud bol poslúchol...“ (Ž 81, 9. 12. 14).

Len vernosťou v počúvaní a v poslušnosti môže ľud prijať v plnej miere Pánove dary. Žiaľ, Boh musí s trpkosťou zaznamenať početné nevernosti Izraela. Pochod na púšti, na ktorý žalm naráža, je celý posiaty skutkami vzbury a modloslužby, ktorá dosiahla vrchol v zhotovení zlatého teľaťa (porov. Ex 32, 1-14).

4.

Posledná časť žalmu (porov. Ž 81, 14-17) má melancholické ladenie. Boh tu totiž vyjadruje túžbu, ktorá ešte nebola uspokojená: „Keby ma môj ľud bol poslúchol, keby bol Izrael kráčal mojimi cestami!“ (v. 14).

Táto melanchólia je teda inšpirovaná láskou a je zviazaná so živou túžbou zahrnúť dobrami vyvolený ľud. Keby bol Izrael kráčal Pánovými cestami, mohol by mu dať zvíťaziť nad jeho nepriateľmi (porov. v. 15), kŕmiť ho „jadrom pšeničným“ a sýtiť ho „medom zo skaly“ (v. 17). Bola by to radostná hostina s najčerstvejším chlebom a medom, ktorý akoby vytekal zo skál zasľúbenej zeme, znázorňujúc prekvitanie a úplný blahobyt, ako sa to v Biblii často opakuje (porov. Dt 6, 3; 11, 9; 26, 9. 15; 27, 3; 31, 20). Otvorením tejto obdivuhodnej perspektívy Pán sa očividne usiluje dosiahnuť obrátenie svojho ľudu, odpoveď úprimnej a účinnej lásky na svoju veľmi šľachetnú lásku. V kresťanskom čítaní božská ponuka vyjavuje celú svoju šírku. Origenes nám totiž ponúka túto interpretáciu: Pán „im dal vstúpiť do Zasľúbenej zeme; nekŕmil ich mannou ako na púšti, ale pšenicou, ktorá padla do zeme (porov. Jn 12, 24-25) a je ňou Vzkriesený... Kristus je tou pšenicou; on je aj skalou, ktorá svojou vodou uhasila smäd izraelského ľudu na púšti. V duchovnom zmysle ho nasýtil medom, a nie vodou, aby všetci, ktorí uveria a prijmú tento pokrm, pocítili v ústach med" (Homília na žalm 81, č. 17: Origene-Gerolamo, 74 Omelie sul Libro dei Salmi, Milano 1993, pp. 204-205).

5.

Ako vždy v dejinách spásy posledným slovom v spore medzi Bohom a hriešnym ľudom nie je už súd a trest, ale láska a odpustenie. Boh netúži súdiť a odsúdiť, ale spasiť a oslobodiť ľudstvo od zla. On pokračuje v opakovaní slov, ktoré čítame v Knihe proroka Ezechiela: „Azda môžem chcieť smrť bezbožného a nie aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?... Prečo by ste mali zomrieť, dom Izraela? Ja nemám záľubu v smrti človeka, hovorí Pán Boh. Obráťte sa a žite“ (Ez 18, 23. 31-32).

Liturgia sa stáva privilegovaným miestom, kde počúvame Božiu výzvu na obrátenie a na návrat do náruče Boha, „milosrdného a láskavého, zhovievavého, veľmi milostivého a verného“ (Ex 34, 6).

Z L’Osservatore Romano, č. 17
(týždenné vydanie v taliančine) z 26. apríla 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky