Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 86

Modlitba k Bohu v tiesni

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 23. októbra 2002

1.

Žalm 86, ktorý bol práve prednesený a ktorý bude predmetom našej úvahy, nám ponúka sugestívnu definíciu modliaceho sa. Predstavuje sa Bohu týmito slovami: Som „tvoj služobník“ a „syn tvojej služobnice“ (v. 16). Výraz môže isto patriť do jazyka dvorného ceremoniálu, ale používal sa aj na označenie prideleného sluhu, ktorého hlava rodiny alebo rodu prijala za syna. V tomto svetle sa žalmista, ktorý sa označuje aj za „oddaného“ Pánovi (porov. v. 2), cíti byť zviazaný s Bohom nielen putom poslušnosti, ale aj dôvernosti a spoločenstva. Preto je jeho prosba celá presýtená dôveryplnou odovzdanosťou a nádejou.

Sledujme teraz túto modlitbu, ktorú nám liturgia chvál predkladá na počiatku dňa, ktorý pravdepodobne môže priniesť so sebou nielen úlohy a námahy, ale aj nepochopenia a ťažkosti.

2.

Žalm sa uvádza s naliehavou výzvou, ktorou sa modliaci obracia na Pána v dôvere v jeho lásku (porov. v. 1-7). Na konci vyjadruje znova istotu, že Pán je „Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“ (v. 15; porov. Ez 34, 6). Tieto opakované a presvedčivé svedectvá dôvery odhaľujú nedotknutú a čistú vieru, ktorá sa zveruje „Pánovi, ktorý je dobrý... a veľmi milostivý voči všetkým, čo ho vzývajú“ (Ž 86, 5).

V centre žalmu stúpa hymnus chvály, oplýva citmi vďačnosti a vyznaním viery v diela spásy, ktoré Boh ukazuje národom (porov. v. 8-13).

3.

Proti každému pokušeniu k modloslužbe modliaci sa vyhlasuje absolútnu jednotu s Bohom (porov. v. 8). Potom sa vyjadruje odvážna nádej, že sa jedného dňa „všetky národy“ budú klaňať Bohu Izraela (v. 9). Táto obdivuhodná perspektíva nachádza svoje naplnenie v Kristovej Cirkvi, pretože on poslal svojich apoštolov, aby učili „všetky národy“ (Mt 28, 19). Nik nemôže ponúknuť plnú slobodu – iba Pán, lebo od neho závisia všetci ako stvorenia a k nemu sa musíme obracať postojom poklony (porov. Ž 86, 9). On totiž zjavuje vo vesmíre a v dejinách svoje obdivuhodné diela, ktoré dosvedčujú jeho absolútne panstvo (porov. v. 10).

Na tomto mieste si žalmista vymedzuje priestor, aby predstúpil pred Boha s naliehavou a rýdzou žiadosťou: „Ukáž mi, Pane, svoju cestu a budem kráčať v tvojej pravde. Daj, aby moje srdce bolo prosté a malo bázeň pred tvojím menom“ (v. 11). Krásna je táto prosba, aby sme poznali Božiu vôľu rovnako ako vzývanie, aby sme dostali ako dar „srdce prosté“, podobné srdcu dieťaťa, ktoré sa bez dvojakosti a vypočítavosti plne zveruje Otcovi, aby sa vydalo na cestu života.

4.

Teda na perách verného vytryskne chvála milosrdného Boha, ktorý ho nenechá upadnúť do beznádeje a smrti, do zla a do hriechu (porov. v. 12-13; Ž 16, 10-11).

Žalm 86 je text drahý judaizmu, ktorý ho vložil do liturgie najdôležitejšej slávnosti Jôm Kippur, čiže deň zmierenia. Kniha Apokalypsa svojím spôsobom vyňala z neho jeden verš (porov. v. 9) a umiestnila ho do slávnej nebeskej liturgie do vnútra chválospevu Mojžiša, Božieho služobníka, a chválospevu Baránka: „Prídu všetky národy a budú sa ti klaňať“ a Apokalypsa pripája: „lebo sa zjavili tvoje spravodlivé súdy“ (Zjv 15, 4).

Svätý Augustín venoval nášmu žalmu dlhý a vzrušujúci komentár vo svojich Výkladoch žalmov a pretvoril ho na spev o Kristovi a o kresťanovi. Latinský preklad v 2. verši je totožný s gréckou verziou Septuaginty, len namiesto „verný“ používa „svätý“: „Ochraňuj ma, lebo som svätý.“ V skutočnosti je svätý len Kristus. Jednako však, uvažuje svätý Augustín, aj kresťan môže aplikovať na seba tieto slová: „Som svätý, pretože ty si ma posvätil; pretože som prijal (tento titul), nie preto, že by som ho mal sám od seba; pretože ty si mi ho dal, nie preto, že by som si ho zaslúžil.“ Ba „nech povie každý kresťan, alebo lepšie nech to povie celé Kristovo telo, nech to všade volá, zatiaľ čo znáša súženia, rozličné pokušenia a nespočetné pohoršenia: ‚Ochraňuj moju dušu, lebo som svätý! Zachráň, môj Bože, svojho služobníka, ktorý dúfa v teba.‘ Hľa, tento svätý nie je pyšný, lebo dúfa v Pána“ (vol. II, Roma 1970, p. 1251).

5.

Svätý kresťan sa otvára univerzalite Cirkvi a prosí so žalmistom: „Všetky národy, ktoré si stvoril, prídu k tebe a budú sa ti klaňať, Pane“ (Ž 86, 9). A Augustín komentuje: „Všetky národy v jedinom Pánovi sú iba jeden národ a vytvárajú jednotu. Tak, ako je tu Cirkev a cirkvi sú Cirkev, tak tento národ je to isté ako národy. Najskôr boli rozličné národy, početné kmene; teraz je iba jediný ľud. Prečo jeden jediný ľud? Pretože je len jedna viera, len jedna nádej, len jedna láska, len jedno očakávanie. Napokon, prečo by nemohol byť len jediný národ, ak je len jedna vlasť? Vlasť je nebo, vlasť je Jeruzalem. A tento ľud sa rozprestiera od východu až na západ, od severu až k moru, do štyroch častí celého sveta“ (tamže, p. 1269).

V tomto všeobecnom svetle sa naša liturgická modlitba pretvára na vzdych chvály a na spev slávy Pánovi v mene celého tvorstva.

Z L’Osservatore Romano, č. 43
(týždenné vydanie v taliančine) z 25. októbra 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky