Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 96

Pán je kráľ a sudca celej zeme

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 18. septembra 2002

1.

„Hlásajte medzi pohanmi: ‚Pán kraľuje!‘“ Toto povzbudenie žalmu 96 (v. 10), ktoré bolo práve ohlásené, akoby udávalo tóninu, ktorá sa prelína celým žalmom. Žalm sa totiž zaraďuje medzi takzvané „žalmy o Pánovi, Kráľovi“, ktoré zahrňujú žalmy 96-99 a aj žalmy 47 a 93.

Už v minulosti sme mali príležitosť stretnúť sa so žalmom 93 a komentovať ho a vieme, že tieto chválospevy sa sústreďujú na veľkolepú postavu Boha, ktorý kraľuje nad celým vesmírom a riadi ľudské dejiny.

Aj žalm 96 velebí či už Stvoriteľa bytosti, či Spasiteľa národov: Boh „upevnil zemekruh, nepohne sa; a spravodlivo súdi národy“ (v. 10). V hebrejskom origináli dokonca slovo preložené ako „súdiť“ v skutočnosti znamená „vládnuť“: Tak máme istotu, že nie sme ponechaní temným silám chaosu alebo náhody, ale sme vždy v rukách spravodlivého a milosrdného Vládcu.

2.

Žalm sa začína slávnostnou výzvou na chválu Boha, výzvou, ktorá ihneď otvára všeobecnú perspektívu: „Spievaj Pánovi, celá zem!“ (v. 1) Veriaci sú pozývaní „zvestovať slávu“ Boha „pohanom“ a potom aby sa obrátili ku „všetkým národom“ a zvestovali „jeho zázraky“ (v. 3). Ba žalmista priamo apeluje na „rodiny národov“ (v. 7), aby ich vyzval oslavovať Pána. Napokon žiada veriacich, aby hlásali „medzi pohanmi: ‚Pán, kraľuje!‘“ (v. 10) a spresňuje: že Pán „súdi národy“ (v. 10), všetky „národy“ (v. 13). Táto univerzálna otvorenosť malého národa vtlačeného medzi veľkými impériami, je veľmi významná. Tento národ vie, že jeho Pán je Boh vesmíru a že „ničoty sú všetci bohovia pohanov“ (v. 5).

Žalm sa v podstate skladá z dvoch častí. Prvá časť (porov. v. 1-9) obsahuje slávnostné zjavenie Pána „v jeho svätyni“ (v. 6), to je v chráme na Sione. Predchádzajú ju i_nasledujú spevy a obetné obrady spoločenstva veriacich. S naliehavosťou plynie prúd chvály pred Božou velebou: „Spievajte Pánovi pieseň novú... spievajte... spievajte... velebte... zvestujte jeho spásu... zvestujte jeho slávu... zvestujte jeho zázraky... vzdávajte Pánovi slávu a moc... vzdávajte Pánovi slávu... Prineste obetné dary... klaňajte sa“ (v. 1-3. 7-9).

Základným gestom pred tvárou Pána, Kráľa, ktorý zjavuje svoju slávu v dejinách spásy, je teda spev poklony, chvály a veleby. Tieto postoje by mali byť aj v našej každodennej liturgii a v našej osobnej modlitbe.

3.

V samom srdci tohto chórového spevu nachádzame aj vyhlásenie proti idolatrii (modloslužbe). Modlitba sa tu javí ako cesta na dosiahnutie čistoty viery podľa výroku lex orandi, lex credendi: norma pravej modlitby je aj normou viery, lekciou o Božej pravde. Tá totiž môže byť odhalená práve dôverným spoločenstvom s Bohom, ktoré sa uskutočňuje v modlitbe.

Žalmista vyhlasuje: „Veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť. Lebo ničoty sú všetci bohovia pohanov, ale Pán „stvoril nebesia“ (v. 4-5). Skrze liturgiu a modlitbu sa viera očisťuje od každej degenerácie, zanechávajú sa modly, ktorým v sebe v každodennom živote tak ľahko všeličo obetujeme, a prechádza od strachu pred transcendentnou Božou spravodlivosťou k živému zážitku jeho lásky.

4.

Ale tu máme už druhú časť, ktorá sa otvára vyhlásením Pánovej kráľovskej hodnosti (porov. v. 10-13). Celý vesmír sa dáva do spevu, a to aj vo svojich najtajomnejších a najtemnejších prvkoch, ako je more v antickom biblickom chápaní: „Tešte sa, nebesia, plesaj, zem; nech more zahučí a čo ho napĺňa, nech plesá pole a všetko, čo je na ňom. I_zajasajú všetky stromy lesa pred tvárou Pána, že prichádza súdiť zem“ (v. 11-13).

Ako hovorí svätý Pavol, aj príroda spolu s človekom „túžobne očakáva..., že bude vyslobodená z otroctva skazy, aby mala účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 19-21). A v tomto bode by sme chceli dať priestor pre kresťanské čítanie tohto žalmu, ako to urobili Otcovia Cirkvi, ktorí v ňom videli predobraz Vtelenia a Ukrižovania, znamenie paradoxnej Kristovej kráľovskej dôstojnosti.

5.

Tak svätý Gregor Nazianzský v reči, ktorú predniesol v Konštantínopole na Vianoce roku 379 alebo 380, preberá niektoré výrazy žalmu 96: „Kristus sa narodil; oslavujte ho! Kristus zostupuje z neba; vyjdite mu v ústrety! Kristus je na zemi; povstaňte! ‚Spievaj Pánovi, celá zem!‘“ (v. 1) a, aby sa spojili obidva pojmy, „tešte sa, nebesia, plesaj, zem“ (v. 11) a to preto, že „ten, ktorý je nebešťan (nebeský), stal sa pozemšťanom (pozemským)“ (Omelie sulla nativita, Discorso 38, 1, Roma 1983, p. 44).

Týmto spôsobom sa tajomstvo božskej kráľovskej dôstojnosti zjavuje vo Vtelení. Ba ten, ktorý kraľuje „tým, že sa stal pozemšťanom (pozemským)“, kraľuje práve v pokorení na kríži. Je príznačné, že mnohí starovekí autori čítali verš 10. tohto žalmu s podmanivou kristologickou integráciou: „Pán kraľuje z kríža.“

Preto už Barnabášov list nás poučuje, že „Ježišovo kráľovstvo je na dreve (kríža)“ (VIII, 5: Padri Apostolici, Roma 1984, p. 198), a mučeník svätý Justín citujúc skoro úplne žalm vo svojej Prvej apológii končí tým, že vyzýva všetky národy, aby sa radovali, pretože „Pán kraľuje z dreva“ (kríža) (Gli apologeti greci, Roma 1986, p. 121).

Na tejto pôde vykvitol hymnus kresťanského básnika Venancia Fortunata Vexilla regis, v ktorom sa oslavuje Kristus, kraľujúci z výšky kríža, trónu lásky, a nie nadvlády: Regnavit a ligno Deus. Ježiš už totiž počas svojho pozemského života pripomínal: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 43-45).

Z L’Osservatore Romano, č. 38
(týždenné vydanie v taliančine) z 20. septembra 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky